wz
 

Botto Július

(* 25. 7. 1848 Rozložná, okr. Rožňava, Slovensko – + 29. 9. 1926 Revúca, Slovensko)
Advokát, pedagóg, historik, prekladateľ, verejný a kultúrny činiteľ, funkcionár evanjelickej cirkvi, významný predstaviteľ národného a kultúrneho diania na Gemeri.
Po absolvovaní gymnaziálneho štúdia v Rimavskej Sobote, Levoči a Spišskej Novej Vsi sa v školskom roku 1866/67 zapísal na štúdium teológie na prešovskom evanjelickom kolégiu. Počas trojročného štúdia v rokoch 1866 – 1869 bol aktívnym členom študentskej samovzdelávacej Slovenskej spoločnosti. V poslednom roku členstva vykonával prácu tajomníka a zapisovateľa. Počas štúdia v Prešove a členstva v Slovenskej spoločnosti prichádzal do styku aj s budúcimi právnikmi. Po ukončení teologického kurzu v roku 1869 prijal pozvanie na miesto pomocného učiteľa na slovenskom evanjelickom gymnáziu v Revúcej. V školskom roku 1871/72 sa vrátil do Prešova a zapísal na štúdium práva do prvého ročníka najprv ako riadny, v druhom polroku ako súkromný študent. Ako študent kolegiálneho právnického kurzu bol členom študentského samovzdelávacieho krúžku Kolo. Štúdium práva ukončil štátnou teoretickou sudcovskou skúškou 27. októbra 1873. Medzitým v školskom roku 1869/70 a v rokoch 1871 – 1874 pôsobil ako výpomocný profesor na prvom Slovenskom patronátnom ev. a. v. gymnáziu vo Veľkej Revúcej. Počas prvého obdobia pôsobenia na gymnáziu vyučoval nemecký a maďarský jazyk, dejepis a zemepis.

Dnes je v prvom slovenskom gymnáziu kaviareň....

Viedol aj hudobný krúžok. V školskom roku 1870/71 sa stal správcom revúckeho novozaloženého dievčenského výchovno-vzdelávacieho ústavu, kde vyučoval aj nemecký jazyk a zemepis. V rokoch 1872 – 1874 sa opätovne stal členom profesorského zboru revúckeho gymnázia, pričom vyučoval aj na dievčenskom ústave. Po zrušení gymnázia sa neúspešne uchádzal o miesto dočasného notára v Ratkovej. Po dosadení promaďarsky orientovaného Gustáva Hermana na miesto notára sa rozhodol pre právnické povolanie. V roku 1876 absolvoval advokátske skúšky v Pešti a následne si otvoril samostatnú advokátsku kanceláriu v Revúcej. V rokoch 1874 – 1919 pôsobil v Revúcej ako advokát, nasledujúce tri roky bol profesorom obnoveného revúckeho gymnázia a jeho dočasný správca. V rokoch 1922 – 1924 súbežne vykonával prax verejného notára a pôsobil ako externý profesor.

Pre zväčšenie klikni na obrázok!

Popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života na Gemeri, funkcionár Slovenskej národnej strany, člen jej ústredného výboru a dôverník pre Gemerskú župu. Iniciátor založenia Nakladateľského spolku v Revúcej na vydávanie učebníc. Spolupracovník a funkcionár Matice slovenskej, jeden zo zakladajúcich členov a funkcionárov Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Funkcionár evanjelickej cirkvi.

Vedecky a publikačne činný

Autor odborných monografií, historických a literárno-historických štúdií a článkov. Vo svojej vedeckovýskumnej práci sa zameriaval na problematiku slovenskej histórie, najmä na prezentáciu obhajoby svojbytného národného vývinu a historickú argumentáciu na podporu národných práv Slovákov. Historiografii sa venoval od polovice 80. rokov 19. storočia. Tvorca národnej koncepcie slovenských dejín. Vychádzal z kresťanského chápania vývinu spoločnosti a jej dejín. Jeho historické a historicko-publicistické práce vyjadrovali podporu slovenskému národnému hnutiu a národnooslobodzovaciemu zápasu. Boli zamerané proti tendenčnej maďarskej historiografii a publicistike o historickej genéze a postavení Slovákov v Uhorsku. Ako cirkevný historik sa do povedomia svojho pôsobiska i slovenskej historickej obce zapísal prácou
Príspevok k dejinám cirkve evanjelickej a. v. veľkorevúckej (1899).
Najvýznamnejšie práce:
Slováci. Vývin ich národného povedomia (Martin 1906, 1. zväzok; Martin 1910, 2. zväzok),

Krátka história Slovákov (Martin 1914) - (túto knihu vlastním a je veľmi zaujímavá a pútavo napísaná s prehľadom činných národovcov aj s fotografiami),
Dejiny Matice slovenskej 1863 – 1875 (Martin 1923),
Obrazy z dávnej minulosti Slovákov – Rastislav, Svätopluk a Metod (Rimavská Sobota 1925), ako aj životopisy významných osobností slovenskej národnej kultúry:
Michal Miloslav Hodža (Martin 1911),
Jonáš Záborský (Martin 1912), Ján Francisci (Rimavská Sobota 1922),
Životopis Štefana Marka Daxnera (Rimavská Sobota 1922). Nemenej zaujímavé sú Bottove
príspevky o Matejovi Belovi, Danielovi Krmanovi, Samuelovi Tomášikovi, state o husitoch i bratríkoch na Gemeri, o uhorských stavovských povstaniach, revolúcií v rokoch 1848/49 a pod.
Výsledky vlastivedného výskumu Gemera publikoval v periodikách ako Slovenské pohľady a Cirkevné listy, Dom a škola, Gemer – Malohont, na stránkach Národných novín a Sborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898 – 1900) a kalendárov. Jeho prekladateľské úsilie z maďarského, nemeckého a ruského jazyka našlo svoje miesto na stránkach Slovenských pohľadov. V rokoch 1914 – 1918 súdne stíhaný za publikovanie monografie Krátka história Slovákov, celý náklad bol nariadením vlády zhabaný, pozn.: "No predsa sa niektoré výtlačky zachovali až do dnešných dní a jeden výtlačok vlastním, ako som už napísala."


Dobre utajené dejiny Slovákov v Uhorsku

Jonáš Záborský

Zaujímavosťou Slovenských dejín je , že sa stali dobre utajenými dejinami. Písali ich zväčša Maďari, Nemci, ktorí boli naklonení písať dejiny Slovákov z ich pohľadu. Častokrát stavali Slovákov len do role štatistov a otrokov na šachovnici moci. A to aj napriek tomu, že najdôležitejšie udalosti Uhorska sa odohrávali práve na území Slovenska.

Častokrát v záujme „objektivity“ boli historické faksimílie sfalšované alebo zničené, aby sa zakryl ich skutočný význam.
Novodobým príkladom takého ničenia, bol akt bývalého ministra školstva Lászloa Szigetyho, ktorý za štátne peniaze dal skúpiť a skartovať historicky veľmi cennú dvojzväzkovú knihu Jána Stanislava Slovenský juh, opisujúcu dejiny Slovákov v Uhorsku, dokumentovanými dobovými mapami slovenských názvov horstiev, riek a miest na území terajšieho Maďarska, potvrdzujúcimi pôvodné osídlenie územia Slovanmi a Slovákmi.

Jonáš Záborský

Jonáš Záborský zo Záboria (* 3. február 1812, Záborie Rakúske cisárstvo– † 23. január 1876, Župčany Rakúsko-Uhorsko) bol slovenský básnik, prozaik, dramatik, historik, novinár, kňaz a teológ.
Pseudonymy
Rečislaw Záborský, N. Magurský; Vojan Josifovič; Filip z Konôp; Parabola; Drotár Fedor; Dr. Fedor, odpovedný redaktor r r; Páter Chrysolog; Brindza Jánoš; Jano Metla, hrebeňanský majster; Dixi; Füldenstein; Vilibald Graf von Habenichts Titularkaiser von Babylon und expectativer König der Republik Pohlen; Schuthaagh; Balahura a ďalšie.
Pochádzal zo slovenskej zemianskej rodiny Záborských zo Záboria (v maď. transkripcii: Zaborszky; prídomok lat.: de Zaborie). Základnú školu navštevoval v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí v rokoch 1818 – 1821, v roku 1821 nastúpil na nižšie gymnázium v Necpaloch, v rokoch 1823 pokračoval na gymnáziu v Gemeri, v rokoch 1829 – 1832 navštevoval evanjelické lýceum v Kežmarku a napokon svoje vzdelávanie ukončil v roku 1834 na evanjelickom teologickom kolégiu v Prešove.
Pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach, v rokoch 1839 – 1840 študoval na univerzite v Halle, v roku 1840 bol chvíľu kaplánom u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši, no ešte koncom roka prijal miesto farára v Rankovciach. Po požiari jeho fary i kostola prestúpil k rímskokatolíckej cirkvi a v roku 1843 bol znovu vysvätený za katolíckeho kňaza.
Dostal sa do sporu s Ľudovítom Štúrom a jeho kodifikáciou spisovnej slovenčiny (ktorá sa mala formálnymi znakmi čo najviac líšiť od češtiny); odmietol tiež jeho národný program ako nerealistický. V rokoch 1843 – 1850 pôsobil ako nemecký kaplán v Košiciach. V roku 1848 ho uväznili za prechovávanie Žiadosti slovenského národa, v roku 1850 získal miesto profesora gréčtiny na právnickej fakulte v Košiciach a v rokoch 1850 – 1853 tiež pôsobil ako redaktor vládnych Slovenských novín vo Viedni. Po konfliktoch s bachovskou cenzúrou sa v roku 1853 stal farárom v Župčanoch. Napokon prijal novú podobu slovenčiny a venoval sa hlavne literárnej činnosti. Posledné roky venoval práci na svojich Dejinách kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových a kompletizácii svojich diel.

Tvorba
Je autorom klasicistických básnických skladieb (Žehry, Vstúpenie Krista do Rája), satirických próz (Faustiáda, Šofránkovci, O siedmich vojvodoch maďarských, Chruňo a Mandragora, Frndolína), didaktických humoresiek (Dva dni v Chujave, Kulifaj), autobiografických próz (Panslavistický farár), historických poviedok (Buld, Svätoplukova zrada, Mazepova láska) silabotonickej básnickej skladby (Smrť Jánošíkova) a mnohých drám (Posledné dni Veľkej Moravy, Arpádovci, Odboj zadunajských Slovákov, Pansláv, Holub, Bátoryčka, Striga, tzv. Lžedimitrijád atď.). Napísal rozsiahlu historickú prácu Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Hlavnou témou jeho tvorby sú historické fakty a autobiografické prvky. Stal sa nekompromisným analytikom, komentátorom a kritikom romantických ilúzií o živote. Po represáliách voči slovenským inštitúciám poslal svoje rukopisy v roku 1875 Matici českej. Matica česká Záborského rukopisy darovala 12. 10. 1875 Národnému múzeu v Prahe. Národné múzeum v Prahe darovalo v roku 1963 Záborského rukopisy Matici slovenskej. Dnes sú rukopisy Jonáša Záborského uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine, okrem originálu rukopisu Dejín kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových, ten ostal v archíve knižnice Národného múzea v Prahe.

Pomník Jonáš Záborský v Župčanoch...

Dielo
Poézia

1830, 1840, 1866 – Bájky slovenské. Jonáša Záborského. (zbierka pôvodných a preložených bájok: Časť prvá – 142 bájok, Časť druhá – anekdoty a alegórie, 61 bájok, Časť tretia – obsahuje preklady z gréčtiny a poľštiny, 38 bájok)
1836 – Na Slowáků (oslavná báseň – vyšla v časopise Zora)
1851 – Žehry. Básně a dvě řeči. (zbierka bájok, dúm, básnických listov, hrdinských listov, žihadlíc (epigramov), a dvoch rečí: 1. Rěč o odrodilosti. Ohavnost odrodilosti mezi námi Slováky (I.-V.); 2. Ku mládeži při otevření školského roku (I., II.).)
Básne lyrické. (Predupomenutie; Porady biskupské r. 1850; Šuhajdovi; Únos Lumíra; Pospev; Snadnosť i nesnadnosť slovenského spisovateľstva; Sedliacky marš, pri ktorom sa sedliaci zmužile tackajú do novej poroby; Madarčenie mien; Jozefovi Viktorínovi; Slovákom na rozlučnú I. – III.; atď.)
1894 – Smrť Jánošíkova. Pospolitá povesť. – (veršovaná skladba)
1861 – Kalendár drotára Fedora. Na rok ktorýkoľvek od narodzenia Antikrista, vynalezenia pálenky a národnej aristokratie, platný pre celé neobmedzené Slovensko, s podobizňou pôvodcovou. (pôvodne: Chýrnik i Vestník drotára Fedora.) – (Astrologické vedomosti; Kalendárske proroctvá; Kalendárske dobré rady (1 – 37); Novoroční vinš; Pochválen buď Ježiš Kristus!; Apríl I. (30); Apríl II. (30); Apríl III. (30); Apríl IV. (30); Apríl V. (30); Apríl VI. (30); Apríl VII. (30); Apríl VIII. (30); Apríl IX. (30); Apríl X. (30); Apríl XI. (30); Apríl XII. (30 + 3 záverečné); Hádka.)
1868, 1872 – Žihadlice. (pôvodne: Iskrice.)
1864 – 1869 – Kniha Džefr. Kde prorok Ali napísal hieroglyfami o všetkom, čo nemá byť až do skonania sveta. Preložil verne z arabštiny Jonáš Záborský, majiteľ opravdivého kríža, spoluúd mnohých neučených spoločností, a národní hriešnik.
Listy z Kocúrkova. Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo, sdeluje Jonáš Záborský.
1866 – Násmešné listy.(pôvodne: Listy drotára Fedora.)
1864 – 1869 – Násmešné rozmluvy. K obveseleniu všetkých, ktorí to čítať nebudú. (pôvodne: Rozmluvy drotára Fedora.)
1866 – 1869 – Násmešné telegramy. (pôvodne: Telegramy drotára Fedora.)
1868 – Pohrobné dodatky Jonáša Záborského. (výber z nich prof. Fr. Štraus nazval: "Hurbaniáda")
1871 – Vstúpenie Krista do Rája. Náboženské epos.

Próza
1866 – Šofránkovci. Násmešná rozprávka. (Časť prvá. Učená cesta Pandrlákova; Časť druhá. Cesty a úrady Kekerlakove; Časť tretia. Boje Šofránkovcov.)
1866, 1912 – Faustiáda. Fantastická hrdinská báseň. Vydanie tretie, lenže prvé a druhé ešte nevyšlo.
1866 – O siedmich vodcoch maďarských. (pôvodne: Kronika bezmenného notára Bolerázského. Z latinského preložil a v typografii pekelnej vydal, k užitku uhorských škôl a vzdelaniu slovenskej mládeže, knieža diabolské Belzebub. Dielo to teraz už veľmi riedke. Unicum z neho nachádza sa u drotára Fedora.)
1870 – Panslavistický farár. Rozprávka politická. (pôvodne: Snemovný kandidát.)
1864 – Chruňo a Madragora. Fantastická rozprávka. (pôvodne: Chruňo. Veľmi pekný a vzdelavatedlný román od drotára Fedora.)
1866, 1912 – Frndolína. Obrázok rodinného života. (pôvodne: Pompézňa.)
1871, 1894 – Mazepova láska. Historická poviedka z liet 1707 - 1709.
1869 – Svatoplukova zrada.
1873 – Dva dni v Chujave. Novoveká povesť. (Deň škaredý; Deň pekný.)
1863, 1866 – Básnici. (pôvodne: Rozmluva o básnictve.)
1870 – Hlovík medzi zbúreným ľudom. Udalosť skutočná.
1864 – Kulifaj. Rozprávka...(nečitateľné).
1866, 1914 – Nálezca pokladu. Skutočná udalosť. (pôvodne: Dukát.)
1864 – Mroč. Rozprávka z bojov slovenských.
1866 – Borzajovci. Obrázok z rodinného života. (pôvodne: Strýčok.)
1866 – Jurát. Rozprávka novoveká od J. Záborského.
1871 – Mrzutá. Obrázok z rodinného života. (pôvodne: Morga) 1871
1866 – Buld. Rozprávka z historickým úzadiem.
1866 – Rozmluva filozofická o svete.
1866 – Žarty Josefa Paločaja. (žarty vo východňom rusko-slovenskom, obyčajne sotáckym zvanom, nárečiu)
Dráma
1864 – Arpádovci. Historická smutnohra v 4 dejstvách. (pôvodne: Rozsmiešky v rodine sv. Štefana. Uverejnená pod pseudonymom: Vojan Josifovič)
1865 – Poslednie dni Veľkej Moravy. Historická smutnohra v 5 dejstvách.
1865 – Bitka u Rosanoviec. Historická smutnohra vo 6 dejstvách.
1865 – Felicián Sáh. Historická smutnohra v 3 dejstvách.
1865 – Karol Dračský. Historická smutnohra vo 4 dejstvách.
1865 – Alžbeta Ludiekovna. Historická smutnohra vo 3 dejstvách.
1866 – Huňadovci. Smutnohra vo 3 dejstvách.
1866 – Dóža. Smutnohra vo 5 dejstvách.
1866 – Utišenič. (Martinuzzi.) Smutnohra vo 5 dejstvách.
1866 – Bátoryčka. Smutnohra vo 2 dejstvách.
1866 – Jánošíkova večera. Činohra vo 4 dejstvách s úzadiem historickým.
1864 – Odboj zadunajských Slovákov. Historická smutnohra vo 6 dejstvách.
1866 – Striga. Komická činohra, s úzadiem historickým vo 3 dejstvách.
1866 – Holub. Smutnohra vo 2 dejstvách.
1866 – Chorvátska Helena. Smutnohra vo 5 dejstvách.
1866 – Ztroskotanie Srbska. Smutnohra vo 3 dejstvách.
1866 – Ďorde Čierny. Smutnohra vo 6 dejstvách.
1866 – Ubitie Dimitrija. Predohra v 6 dejstvách.
1866 – Ocarenie Godunova. Predohra v 4 dejstvách.
1866 – Lžedimitrij v Poľsku. Predohra v 6 dejstvách.
1866 – Pád Godunových. Smutnohra v 5 dejstvách.
1866 – Prvý Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
1866 – Druhý Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
1866 – Tretí Lžedimitrij. Smutnohra v 6 dejstvách.
1866 – Liapunovci. Smutnohra v 5 dejstvách.
1866 – Poslední zločinci. Smutnohra v 6 dejstvách.
1866 – Najdúch. Veselohra vo 5 dejstvách.
1866 – Bohatý okradač. Fraška vo 2 dejstvách.
1866 – Cudzoložník. Fraška vo 3 dejstvách.
1866 – Pytač. Fraška vo jednom dejstviu.
1866 – Korheľ a ožran. Fraška pre pospolitý ľud vo 5 dejstvách.
1866 – Betlehem. Podomná hra dedinskej mládeže na vianoce, na základu výtvoru pospolitého slobodne predelaná s úmyslom, odstraniť obyčajné pri tom necudnosti, a jalovým žartom podstrčiť dačo rozumnejšieho a praktičnejšieho.
1867 – 1869 – Pansláv. Fraška vo 3 dejstvách.
Pomsta za pomstu. Veselá činohra vo 5 dejstvách. (Dej v podstate skutočný, v Moskve, na začiatku 17 stoletia.)

Historické a publicistické práce
1851 – V otázce časoměru
1875 – Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. (Tlačou vyšlo v marci 2012)
Dejepisné články
Únia na Litve a v Uhrách
Dávnovekosť vzájomnosti slovanskej
Historické pamätnosti v Turci
Historické pamätnosti v župe Šáryšskej
Slovanský pôvod Zápoľovcov
Kedy bolo zlúčené Slovensko s Uhorskom?
Odboj Kupy
Veľkokniežacia hodnosť Geizova
Počiatky kresťanstva medzi Maďarmi
Bulla Silvestra II.

Náboženské práce
1853 – Múdrosť života ve chrámových řečech pro všecky roku cirkevního príležitosti. Díl I. (315 strán), Díl II. (234 strán).
1857 – Chrámové reči a kázne od Jonáša Záborského. Nič nestoja. (Svetlo evangeliuma.) Diel I. (2+640+12 strán v rukopise), Diel II. (1019 strán v rukopise), Diel III. (875 strán v rukopise).
1871 – Kázne na všetky nedele a sviatky. (295 strán) 1871
1851 – K Slovákom! Reč na deviatu nedeľu po sv. Duchu. "Uzrevší mesto, plakal nad ním." Luk. 19, 41. Ku vzbudeniu všetkých spiacich a zavedených Slovákov r. 1851 vydal po česky Jonáš Záborský, farár Župčiansky.
1848 – O náležitom užívaní času. Kázeň na nový rok.
1848 – O všeobecnom a zvláštnom rídení božom. Kázeň na štvrtú nedeľu pôstnu.
1851 – O podporovaní a užívaní škôl. Kázeň na deviatu nedeľu po sv. Duchu.
1851 – Čtyri veky.
1853 – Reč na deň sv. Trojice o bytnosti Boha.
Ku knězúm pri společné nábožnosti. "Z konferencí Massillonových, s něktorými vlastními úvahami, všecko nezrízené a nesličné." (72 strán v rukopise) (Th. O povinnosti kňeze; Th. Povinnosti kňeze. I. Časť, II. Časť; Dodatky.)
Promtuarium Theologicum. (664 strán v rukopise)

Autobiografické práce
1869 – Výjavy z mojeho života.
1869 – Vlastný životopis. "O rodine pre rodinu."
1872 – Rodine v Záborí Jonáš Záborský 1872.
1864 – Zemiansky list rodiny Záborských.
Poznamenání rozličná. (Zlomok)

"Dejiny kráľovstva uhorského od počiatkov do čias Žigmundových"

Inak tomu nebolo ani s najväčším historickým dielom Jonáša Záborského "Dejiny kráľovstva uhorského od počiatkov do čias Žigmundových" , ktoré bolo v rukopise dokončené pred vyše 140 rokmi. Toto historicky najdôležitejšie dielo Jonáša Záborského, je výsledkom 20 ročnej práce, a 140 ročného ukrývania tohto diela pred neprajníkmi vydania pravdivej histórie Slovákov v Uhorsku. Kvôli napísaniu tejto knihy bol ochotný Záborský zmeniť aj náboženskú konfesiu. Z evanjelického farára sa stal katolíckym, aby na bohom zabudnutej fare v Žubčanoch spísal dejiny Slovákov.
Vydania tohto svojho monumentálneho diela sa Jonáš Záborský nedožil. Výbor Maticej Slovenskej na svojom zasadnutí 6. mája 1874 v stručne formulovanom závere o zamietnutí vydania označil knihu za "ináč výtečné Dejiny". Napriek zamietnutiu , sa Jonáš Záborský nevzdal nádeje na publikovanie..

Po represáliách Maďarov voči slovenským inštitúciám vrátane Matice slovenskej, ktorú v roku 1875 zrušili, poslal svoje rukopisy prozreteľne Matici Českej. Matica Česká Záborského rukopisy darovala 12. 10. 1875 Národnému múzeu v Prahe. Národné múzeum v Prahe darovalo v roku 1963 Záborského rukopisy Matici Slovenskej. Dnes sú rukopisy Jonáša Záborského uložené v Slovenskej národnej knižnici (SNK) v Martine, okrem originálu rukopisu Dejín kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Ten ostal v archíve knižnice Národného múzea v Prahe.

K napísaniu Dejín kráľovstva uhorského pristúpil podľa vlastného vyjadrenia Jonáš Záborský preto, lebo dejiny Uhorska dovtedy spracúvali len samí Maďari a Nemci. Preskúmali archívy doma i v zahraničí, uverejnili z nich to, čo chceli, a na týchto základoch vypracovali dovtedy ustálený a všeobecne prijatý dejepis Uhorska oslavujúci Maďarov, hanobiaci Slovákov a Slovanov. Historikom zaoberajúcim sa dejinami Uhorska aj neznámost' slovanskej reči a dejín Slovanov, znemožňovala správne chápať dejiny dávneho Uhorska, ktoré podľa Záborského bolo nepochybné slovanské.

Je nešťastím, povedal sám Záborský, že tendenčné diela, naplnené prepiatou láskou k jedným, a nenávisťou k druhým, sú všeobecne rozšírené. "Budí a udržuje to nenávisť a opovrženie voči Slovákom, zbavuje nás všetkých občianskych výhod, udržuje nás v nevedomosti a chudobe, znižuje nás na národ hlupákov a žobrákov, a činí preto, že i sami sebou pohŕdame, všetkej cti i práva sa vzdávame."
Nestačí však " žehrať na zlosť a nepriazeň inonárodných dejepiscov", ale treba napísať "dejiny Uhorska z nášho stanoviska v našej reči". Túto úlohu nemožno zanedbávať, lebo kto má chuť do života, ten sa zaujíma o dejepis; "kto o minulosť nedbá, ten i budúcnosť ponecháva iným".

Niet potrebnejšej knihy, ako napísanie dejepisu Uhorska, písaného v jazyku a duchu slovenskom. Je v záujme historickej pravdy, aby sa odstránili lži a bájky. Na základe tých istých prameňov vyzerá história celkom ináč, ak ich upotrebia ľudia rozličných zásad a náklonností. Nezáleží na tom, že "vláda nepripustí do škôl túto knihu", stačí, keď sa pravda rozšíri v živote, nájde si potom cestu aj do škôl.
To, čo dielo Záborského robí podstatne odchylným od dovtedajšej historickej spisby, nie je len hodnotenie zástoja Slovákov a Slovanov v Uhorsku (ktoré je v podstate veľmi zjednodušené), ale je to jeho postoj k neprivilegovaným vrstvám, k ľudu. Aj keď to výslovne tak neformuluje, Záborskému vlastným faktickým nositeľom dejinného vývoja nie sú privilegované vrstvy, ale ľud. Pravda, v jeho chápaní už pre obdobie, ktorým sa zaoberá, anachronicky nazývaný národom, nechápaným len ako etnikum, či feudálna národnosť.
Jeho kritika jestvujúcich historických pomerov sa deje z hľadiska rešpektovania záujmov, podmienok života väčšiny obyvateľstva krajiny - Uhorského kráľovstva.
Vlastné dejiny uhorského kráľovstva sa začínajú až v pôvodnej prvej časti, ktorú Jonáš Záborský nazýva "Občasím prvým" chronologicky zahrňujúcim roky 1000 - 1173.

Slovania spod Tríbeča a "Zázračný dážď"

Kresťanstvo sa na našom území objavilo za čias cisára Marka Aurelia (161 - 180) v druhom storočí, ktorý viedol výpravu proti Germánom a Sarmatom a jeho vojsko sužoval smäd. Vojaci Militénskej légie vtedy pokľakli na zem podľa kresťanského zvyku a predniesli Bohu svoje prosby. Odrazu sa začalo blýskať, hrmieť a strach zahnal nepriateľa na útek. Po tomto úkaze začalo pršať a dážď zotavil vojsko. Stalo sa to 11. júna roku 172 na južnom predhorí Tribeča, teda regiónu našich predkov okresu Nitra a Topoľčany. Napísal o tom historik Eusébius (260-340) pod názvom „Zázračný dážď“. Účasť cisára Marca Aurélia na našom území dokladuje aj jeho filozofické dielo „Ta eis beautom“ t.j. "Hovory so sebou", napísané na území Kvádov pri Hrone, ktoré vyšlo vo všetkých svetových jazykoch.

Osídlenie Európy, Vandali kontra Vatikán

Osídlenie Európy slovanskými kmeňmi niekoľko storočí pred Kristom je prirodzenou migráciou, ktorá vyústila do vlastného politického zoskupenia. Už v čase narodenia Krista slovenské kmene prichádzajú na naše územie z rímskej provincie Germánia, ako píšu Gert Meier i profesor Šmalík. Samo Chalúpka, slovenský vzdelanec, filozof a básnik vo svojich poznámkach opisuje život starých Slovákov, ktorých nazývali Lemiaci (Limigantes) a ktorí už pred príchodom Ježiša Krista obývali územia medzi Dunajom, Tisou a Sedmohradskými horami. Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi má niekoľko vĺn. Otázkou zostáva: Prečo cirkevná história mlčí o tomto období? Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi mala niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie na osídlenie dostávajú Slovania od rímskeho cisára Konštantína Veľkého v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že títo pokrstení Slovania neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci, z histórie poznáme tento fakt ako povstanie Vandalov. Svoj odpor voči vládnucej únii prejavili ničením symbolov mocenského prejavu tak náboženstva, ako aj cisárstva (vraždenie cirkevných a štátnych hodnostárov). Viac ako 150 rokov trvala ich prvá ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov.

Tento tzv.vandalizmus bol najprv pripisovaný germánskym kmeňom, ale nové skutočnosti nasvedčujú, že majoritu Vandalov tvorili slovanské kmene. Hamburská diecéza bola poverená úlohou krstu Slovanov a jej história je rozhodujúcim dôkazom o tom, že Vandali boli Slovania. Ak si predstavíme fakt, že Vandalské kmene sú slovanské kmene a že história Vandalov je aj históriou Slovákov – Slovincov – Chorvátov, tak naša spoločná história začína mať logickú základňu. História Vandalov je zdokumentovaná v diele „Den sanna historien om vandalerna“, ktorá nebola preložená do slovenčiny (na hanbu našich historikov, aj keď to je jednostranný pohľad). Históriu Vandalov dokumentovalo niekoľko spisovateľov. Najdôležitejším zdrojom histórie Vandalov je pisár vojvodcu Belisara Prokopius vo svojom diele Anekdota.

Druhým dôležitým zdrojom je biskup Adam ov Bremen. Tento biskup zodpovedá za Hamburg a práve Hamburg bol poverený krstením Slovanov. Veľa historikov sa domnieva, že v období pred nástupom Veľkomoravskej ríše sa v dnešnej Európe rozprestierala iná tzv. Vandalská ríša, ktorej história bola dôsledne vymazaná zo všetkých historických záznamov. Z arabských prameňov, ktorých zdrojom je veľvyslanec Ibrahim Ibn Jakub na dvore franského kráľa Otta I. okolo roku 950, sa dozvedáme o Slovanskej – Vandalskej ríši, ktorá sa rozprestiera medzi Sýrskym morom (Stredozemné more) až k severným oceánom (Baltické more).

Ibrahim opisuje históriu tejto ríše a jej rozpad. Je celkom možné, že to, čo my dnes nazývame obdobím temna, bolo obdobím temna z pohľadu Vatikánu a nie temna z pohľadu tých, ktorí v tomto období žili na našom území. Záhada Vandalov je aj záhadou prepojenia Škandinávie a Slovenska. Ako sa dá vysvetliť fakt, že švédska kráľovná Kristína ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že "skonala ako kráľovná Vandálie". Doteraz neboli prezentované žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že Švédsko a naše územie sú prepojené historickými udalosťami. Historické pramene a archeologické výskumy potvrdzujú tzv.vandalskú kultúru aj na našom území – obec Iža pri Komárne, ale aj na severnom i východnom Slovensku.

História pozná tri veľké vojny medzi Slovákmi – Vandalmi ako nosičmi ranného kresťanstva a Frankami ako vyznávačmi spojenia pápeža a svetskej moci. Tu je kameň úrazu! Slovania nesúhlasili s Vatikánom a západniarsky orientovaný Vatikán mal záujem vymazať históriu a kultúru buričov Vandalov - Slovanov z histórie Európy. Pozn.: To si myslím!

Napísali iní:  Zaujal ma článok pána Zvrškovca...

Boli Vandali Slovania?

A. F. Zvrškovec

Dvaja kresťanskí historici opisujú v svojich prácach činy slovanských kmeňov na dnešnom území Slovenska o niekoľko storočí skôr ako to uvádza naša oficiálna história. Evanjelický farár Samo Chalupka bol nielen básnikom, ale aj človekom, ktorého zaujímali historické súvislosti. V poznámkach k svojej básni Mor ho!, opisuje osídlenie nášho územia kmeňom Limigantov, nazýva ich Lemiaci. Tí podľa oficiálnej rímskej histórie osídľovali naše územie už stáročia pred narodením Krista. Katolícky kňaz profesor Štefan Šmálik preskúmal históriu iného kmeňa – Kvádov. Z jeho prác vyplýva, že Kvádi neboli germánskym, ale slovanským kmeňom. Z historických prameňov vieme, že Kvádi patrili do kmeňového zoskupenia Svébov – a tak vystupovali až do 5. storočia, kedy všetky tieto slovanské kmene dostávajú súhrnné pomenovanie Vandali.

 Z publikácie vydanej vo Švédskom kráľovstve „Den sanna historien om Vandalerna“ sa dozvedáme o osudoch dvoch kmeňov Hasdingovcov a Zilingovcov, ktorí okolo roku 100 po narodení Krista opustili Škandináviu a usadili sa na sever od Dunaja. Do Dunajskej nížiny sa okolo roku 250 n. l. dostal aj kmeň Alánov z vtedajšieho veľkého Arménska. Kmeň Alánov bol už pokrstený a prišiel na územie, kde kresťanstvo s veľkou pravdepodobnosťou už dávno zapustilo korene.

 Pre veľa Slovákov, ktorí nepoznajú cirkevnú históriu, bude tiež veľkým prekvapením, že vo vtedajšej Brigétii – dnešnom Komárne, už v roku 251 pracoval kresťanský biskup. Vtedajší pápež Kornélius zvolal do Ríma viac ako 60 biskupov, medzi ktorými bol aj biskup z nášho územia. Vzhľadom na to, že kresťanstvo v tom čase bolo v Rímskej ríši zakázané, mohlo kresťanstvo rozkvitať iba mimo jej územia. Takýmto územím bolo dnešné Slovensko.

 Kam sa stratili?

 Je potvrdené, že kresťanstvo na našom území zapustilo korene už po roku 200. Z cirkevnej histórie jednoznačne vyplýva, že germánske kmene boli pokrstené až po roku 350 v prvom rade konaním biskupa Wulfillu. Ak v roku 251 niekto krstí obyvateľov nášho územia a títo nie sú Germáni alebo občania Ríma, tak sú s veľkou pravdepodobnosťou Slovania – Kvádi – Svévovia. Profesor Šmálik preštudoval toponymiku (pomenovanie hôr a riek, atď.) z toho obdobia a prišiel k názoru, že keltské názvy sa kombinujú so slovanskými a nie germánskymi – akoby tomu mohlo byť v prípade, že by naše územie v tom období bolo obývané germánskymi kmeňmi. Otázkou zostáva: Prečo cirkevná história mlčí o tomto období? Kolonizácia Panónie a Ilýrie Slovanmi mala niekoľko vĺn. Oficiálne povolenie usadiť sa v Panónii dostávajú slovanskí Vandali od rímskeho cézara Konštantína v roku 335. Problémom cirkvi bol určite fakt, že pokrstení Slovania neakceptovali spojenie cirkvi a svetskej moci. Viac ako 150 rokov trvala ich prvá ozbrojená revolta proti rímskym pápežom a ich svetským ambíciám, ktorú z histórie poznáme ako povstanie Vandalov.

 Máloktoré národy majú tak utajenú časť svojej histórie ako Slováci. Ak zohľadníme fakt, že Lemiaci ako slovanské kmene známe tak z gréckej ako latinskej histórie, končia svoju historickú prítomnosť vpádom do Panónie, kde spoločne s Kvádmi pomstia vraždu kvádskeho kráľa, musíme pokračovať v sledovaní histórie týchto kmeňov tak, aby sme zistili pravdu o ich činoch po tomto termíne.

 Povstanie Vandalov

 Z historických faktov je známe najväčšie proticirkevné povstanie (tzv. povstanie Vandalov) z toho času, ktoré sa začalo práve na území dnešného Slovenska. Pokrstení Slovania protestovali proti spojeniu moci cisára a náboženskej organizácie. Povstanie trvalo viac ako 150 rokov a skončilo sa porážkou Vandalov v Afrike. Ak možno preukázať, že Vandali boli aj Slovania – Slováci, tak je naša história celkom iná ako tá, ktorá je nám oficiálne prezentovaná.

 V roku 776 vydal španielsky benediktínsky opát Beatus mapu sveta, na ktorej je zobrazené aj územie dnešného Slovenska. Medzi Dunajom, Moravou, Váhom a Tisou žijú Vandali. To jednoznačne potvrdzuje, že naše územie cirkev považovala za územie úhlavných nepriateľov cirkvi. V tejto perspektíve treba vidieť aj Samovu ríšu. V prípade, že Samo bol vandalským kráľom, tak je jeho rozhovor s Dagobertovým poslom vysvetliteľným, pretože táto cirkevná debata je jadrom sporu medzi cisárom ovládnutou cirkvou a slobodomyseľnými Vandalmi.

 Africkým ťažením sa ďalej dá vysvetliť aj Samove mnohoženstvo. Po oficiálnej porážke v severnej Afrike sa Vandali znovu usadili v Európe na územiach obývaných slovanskými kmeňmi. Neskorší výskum a najmä dokumenty Adama ov Bremen, ktorý opisuje pomery v Európe okolo roku 1000 z perspektívy hamburského biskupstva, povereného krstením Slovanov, jasne ukazuje, že cirkev a potomkovia Vandalov si stále nerozumeli.

Proti Frankom

 História pozná tri veľké vojny medzi Slovákmi – Vandalmi ako nosičmi ranného kresťanstva a Frankami ako vyznavačmi spojenia pápeža a svetskej moci.

 O prvom veľkom konflikte sa dozvedáme z rímskych dejín. Pred 31. decembrom roku 406 sa po prekročení rieky Rýn v blízkosti sútoku riek Main a Lippe, stretávajú dve obrovské kresťanské armády. Na jednej strane stoja Frankovia v službách Západného Ríma, ktorý už v tom čase oficiálne prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Na strane druhej – tiež pod kresťanskými vlajkami – stoja slovanské kmene so svojimi spojencami Alánmi. Rímsky pisár, ktorý dokumentoval tento boj, skonštatoval, že „podľa hluku a výkrikov, viera Vandalov je ďaleko silnejšia ako spojenie Ríma s Frankami“. Po tomto víťazstve prešli Vandali celou Európou, aby sa prebili až do severnej Afriky, kde si podmanili staré Kartágo. Po vyplienení Ríma v roku 533, čo bola pomsta za vraždu západorímskeho cisára, sa východorímsky cisár obával, že Vandali môžu dosadiť nového človeka za cisára západného Ríma. Preto sa rozhodol odstrániť túto hrozbu a vojvodca Belisar porazil vandalskú armádu.

 Porážkou africkej armády však história Vandalov ďaleko nekončí. Vandali rozptýlení po celej Európe s populačným centrom na území dnešného Slovenska, Panónie a Ilýrie zostávajú verní svojmu náboženskému presvedčeniu.

 Druhý voj slovenských Vandalov sa v roku 406 vydal cez Rétiu (dnešné Švajčiarsko) s cieľom dobyť Rím a nastoliť pravú vieru. V ceste im stál rímsky generál Stilicho, tiež syn Vandala. Z obavy pred spojením rímskych légií a Vandalov Stilicha zavraždili v kostole v administratívnom centre západneho Ríma – Ravene. Veľa ľudí sa domnieva, že mesto Rím po roku 300 bol stále centrom Rímskej Ríše. Cisár Konštantín premiestnil sídlo ríše do Konstantinopolu a za administratívne centrum Západorímskej provincie stanovil Ravenu. Mesto Rím sa stalo sídlom kresťanov a jeho pád v roku 410, keď mesto dobili Vizigóti, neznamenal zánik Západorímskej provincie.

 Temné obdobia našej histórie (z nejakého dôvodu nekomentované alebo neprebádané) zahŕňajú aj čas medzi porážkou Vandalov v roku 533 a dokumentovanou existenciou Samovej ríše. Z historických prameňov vieme však nasledovné. Proti longobardsko-byzantskému spojenectvu za vlády cisára Justiniána I. sa vytvorilo tzv. slovansko-gepidské spojenectvo. V roku 550 prekračuje viac ako 3000 slovanských – slovenských jazdcov Dunaj. V ďalšom roku ešte väčšia slovenská skupina plieni Ilýriu a Tráciu. Spoločne s ostrogótskym kráľom Totillom bojovali Slovania proti byzantskej armáde v regióne dnešných Benátok. Najväčšie víťazstvo Slovanov je z roku 555, keď Slovania pri Hadrianopole porazili byzantské vojsko.

 Druhým známym konfliktom medzi Frankami a Vandalmi je práve konflikt medzi Samom a Dagobertom ako kráľom Frankov. Z tejto histórie je dnes zrejmé, že Samo v diskusii s Fredegardovým vyslancom Sychariusom v roku 631 hovorí o téme arianizmus kontra katolicizmus pred hlavnou bitkou. Samo bezpochyby vyznával toho istého boha ako Frankovia. V svojej odpovedi však neuznáva spojenie medzi Pápežom a jeho tzv. zástupcom Dagobertom. Samova odpoveď: „Ak vy ste Božími sluhami a my psami Boha, vtedy vy neprestajne proti nemu konáte a my sme si vzali dovolenie zubami vás roztrhať!“ Samove víťazstvo nad Frankami zabezpečilo náboženskú slobodu až do čias Veľkomoravskej ríše.

 Avari a Maďari

 Prítomnosť Avarov na našom vtedajšom slovanskom území (dnešná Slavónia) je jednoznačne mocenským prejavom Východorímskeho cisára po porážke slovenských Vandalov s cieľom podmaniť si zvyšky slovanských kmeňov na týchto územiach. Takisto mohli Avari vyvážiť tlak Frankov na východ v období vojenského oslabenia Slovanov. S čím cisár zjavne nerátal, bolo, že už niekoľko rokov po ich usadení sa na slovanských územiach zaútočia Avari spoločne so Slovanmi na Východorímsku ríšu.

 Keď sa Frankom konečne podarilo poraziť Avarov v roku 796, boli slovanské kmene už dostatočne silné, aby dokázali čeliť franskej expanzii na východ. V tom istom roku, keď došlo k porážke Avarov, dochádza aj ku konaniu tzv. Dunajskej synódy, v ktorej rímska cirkev zavádza cirkevné rozdelenie starej panónskej provincie. V najbližších sto rokoch odoláva Veľkomoravská ríša tlaku Frankov na východ.

 Do tohto obdobia sa datuje aj príchod staromaďarských kmeňov na tieto slovanské územia. Ak však zohľadníme fakty z Poľsko–uhorskej kroniky, tak sa dozvieme, že staromaďarské kmene prišli v službách veľkomoravských panovníkov. Ich prvou úlohou bolo pomstiť kráľa Kazimíra, ktorého Veľkomoravania dosadili za kráľa Chorvátov. Chorváti ho ako nevlastného zabili, ale pomstu vykonali starí Maďari. Ich vodca starý Arpád si po patričnom ceremoniálnom zjavení anjela zobral za manželku Chorvátku.

 Snaha Frankov presadiť svoj vplyv až k hraniciam Východorímskej ríše mala nielen náboženskú, ale aj praktickú stránku. Pomocou náboženstva sa Frankovia cez cisársky titul stávali kráľmi kráľov, čo im zabezpečovalo spojencov v prípadných vojnách voči bulharskému kráľovi a východorímskemu cisárovi.

 Učili vyučených

 Keď veľkomoravský vládca Rastislav nakoniec prišiel k názoru, že starý arianizmus už nemá silu odolať západnému a východnému kresťanstvu, požiadal o „nových“ učiteľov, ktorí podľa jeho textu však majú učiť tých, ktorí sú už dávno vyučení. Po sérii veľkých a malých intríg to vyzerá tak, že vplyv Ríma bude v ríši väčší ako vplyv Byzancie.

 Dnes už nikto nevie, alebo si nechce spomenúť, ako to vlastne bolo a čo zapríčinilo, že v roku 907 bola v bitke pri Bratislave porazená franská armáda po tretíkrát v histórii tak, že ako kronikár uvádza „v tejto bitke padol výkvet bavorskej šľachty…“. Bitka však bola – podľa jediného historického prameňa – vedená staromaďarskými vodcami a nastoľuje sa otázka, či to tak bolo a čo sa stalo po tejto bitke.

 O rok neskôr uvádzajú napríklad Salzburgské letopisy nasledovné: „Spomínané vojsko Uhrov, vedené Slovanmi, spôsobilo v Sasku mnoho trápenia. Keď získalo nesmiernu korisť, stretlo sa pri návrate do Daleminska s iným vojskom Uhrov, ktorí sa vyhrážali, že vojensky napadnú ich priateľov (Dalemincov), pretože tí im pomoc odopierali, zatiaľ, čo (prvé vojsko) doviedli k takej koristi. Tak sa stalo, že Sasko bolo Uhrami spustošené druhýkrát a kým prvé vojsko očakávalo to druhé v Daleminsku, Sasko sa dostalo do takej biedy, že v tom istom roku Sasi opustili vlastnú pôdu, aby iným národom slúžili za denný chlieb.“ Z histórie týchto období sú známe aj plienenia kláštorov a kostolov v dnešnom Švajčiarsku a Belgicku. Až v roku 955 sa Frankom konečne podarilo zastaviť tlak Slovanov a Maďarov v bitke pri Lechu. Na strane Frankov sa nachádza iba jediný slovanský kmeň – Česi.

 Kontinuitu pokrstenia Slovanov už pred príchodom Cyrila a Metoda možno nájsť v texte, v ktorom v rou 873 naši predkovia píšu pápežovi Jánovi VIII.: „Pretože prv otcovia naši od svätého Petra prijali krst…“ Takže už v apoštolských časoch boli na našom území Slovania pokrstení.

 Z histórie Vandalov

 Históriu Vandalov dokumentovalo niekoľko spisovateľov. Najdôležitejším zdrojom histórie Vandalov je pisár vojvodcu Belisara Prokopius vo svojom diele Anekdota. Druhým dôležitým zdrojom je biskup Adam ov Bremen. Tento biskup zodpovedá za Hamburg a práve Hamburg bol poverený krstením Slovanov. V jeho dokumentoch je jednoznačne potvrdené, že Vandali boli Slovanmi. Zároveň opisuje mená slovanských kmeňov, ktoré tvorili podstatnú časť vandalského spoločenstva. Preukazuje tiež, že tieto kmene počas prvého tisícročia voľne putovali medzi Škandináviou a Ilýriou. Dve mapy potvrdzujú, že Veľkomoravská ríša má svoj obraz v Škandinávii, a že škandinávski Vinili na obrázku z Vatikánskej knižnice opúšťajú svoj domov, aby sa usadili niekde medzi Slovanmi v Európe.

 Veľa historikov sa domnieva, že v období pred nástupom Veľkomoravskej ríše sa v dnešnej Európe rozprestierala iná tzv. Vandalská ríša, ktorej história bola dôsledne vymazaná zo všetkých historických záznamov. Z arabských prameňov, ktorých zdrojom je veľvyslanec Ibrahim Ibn Jakub na dvore franského kráľa Otta I. okolo roku 950, sa dozvedáme o Slovanskej – Vandalskej ríši, ktorá sa rozprestiera medzi Sýrskym morom (Stredozemné more) až k severným oceánom (Baltické more). Ibrahim opisuje históriu tejto ríše a jej rozpad. Je celkom možné, že to, čo my dnes nazývame obdobím temna, bolo obdobím temna z pohľadu Vatikánu a nie temna z pohľadu tých, ktorí v tomto období žili na našom území.

 Je tiež celkom možné, že história Vikingov sa začína návratom Vandalov do svojich pôvodných rodísk. Ako je inak možné, že navigačné a bojové umenie sa zrazu stáva vlastníctvom kmeňov usadených v južnej Škandinávii. Záhada Vandalov je aj záhadou prepojenia Škandinávie a Slovenska. Ako sa dá vysvetliť fakt, že švédska kráľovná Kristína ukončila svoj život v Ríme a na jej náhrobnom kameni je napísané, že skonala ako kráľovná Vandálie. Doteraz neboli prezentované žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že Švédsko a naše územie sú prepojené historickými udalosťami. Možno bude zaujímavé analyzovať mapu južného Švédska z 12. storočia. Nachádzame tam mesto Morávia, z ktorého vyteká rieka Netra.

 Fakty uvedené v tomto článku určite nie sú stopercentným dôkazom historických súvislostí. Stačia však na vytvorenie hypotézy o našej histórii, ktorá si zaslúži pozornosť nás všetkých. A. F. Zvrškovec

Odkazy na zaujímavé stránky
Boli Vandali Slovania? http://www.pramen.info/c/2384/boli-vandali-slovania---prva-cast-.htm
Boli Vandali Slovania? (druhá časť) http://www.pramen.info/c/2395/boli-vandali-slovania---druha-cast-.htm
Boli Vandali Slovania? (tretia časť) http://www.pramen.info/c/2405/boli-vandali-slovania---tretia-cast-.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Zoznam_slovenských_evanjelikov_ausburgského_vyznania
Shinobi No Mono (SK) | Vandali = Slov(j)äni ? http://www.shinobi.sk/index.php?vandali-slovjaeni
http://www.nocka.sk/uploads/d9/87/d987ca2e2c085268c108d0c44d83f0f4/NO-3.pdf
http://www.aviatik.info/modules.php?name=News&file=print&sid=27
Bremeno Uhorska v našich dejinách http://www.impulzrevue.sk/article.php?842
Odkiaľ sa vzal názov Slovák ? http://www.shinobi.sk/index.php?kto-je-to-slovak
Zlatý fond Július Botto http://zlatyfond.sme.sk/autor/134/Julius-Botto.
Mesto otvára v budove Prvého slovenského gymnázia literárnu kaviareň
http://www.lunduniversity.lu.se/o.o.i.s?id=24732&postid=1002805
http://www.dobos.revuca.net/gemer/revuca/prvesg.htm
http://sk.wikipedia.org/wiki/Jonáš_Záborský
Encyklopédia kozáctva http://www.shinobi.sk/index.php?kozaci-hraniciari
Mudrování nad pohybem etnik http://www.lukostrelec.cz/modules.php?name=Forums&file=viewtopic&p=69799
Pravdivý príbeh vandalov http://www.bokborsen.se/Museum-Vandaorum/Den-Sanna-Historien-Om-Vandalerna/2484011
http://www.makrosvet.sk/index.php/2013-07-19-13-58-45/archiv-osobnosti/archiv-knihy/104-dobre-utajene-dejiny-slovakov-v-uhorsku

http://www.majgemer.sk/index.php?option=com_content&view=article&id=2628:rozlozna-julius-botto-165&catid=94&Itemid=186
Kniha vydaná Dejiny kráľovstva uhorského  http://kultura.sme.sk/c/6348272/zaborsky-ma-dve-tvare-treba-si-vsimat-tu-novsiu.html

http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/60364-dejiny-kralovstva-uhorskeho-od-pociatku-do-casov-zigmundovych-zivo-putavo-hutne/



 
Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.com

 
 

 

 

 

 

 

Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk
Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu

By Cezmin Slovakia 26. október 2013