wz
 

Dalajláma

Pavol Dobšinský
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry. Bratislava. 1958.

Pred rokmi som mala v rukách knihu povestí Dobšinského z roku 1958 z ktorej som čítala aj svojim trom synom a neskôr ju podarovala tým, ktorí na knihy nemali peniaze, takže dnes ju už nemám, ale ručný prepis niektorých povestí z nej som si pred rokmi urobila. A tak zase po rokoch som sa dostala k prepisu a tu je jedna z povestí, ktorá sa mi páčila pred rokmi a verila som tomu, že aj synom sa páčila, keďže to bolo o chlapcovi sirote, ako išiel do sveta sám.

V ošarpanej kuťke samotný ako palec býval jeden šuhajček. Rodičia mu jeden za druhým pod týždňom zomreli a rodinu nemal žiadnu ani po otcovi ani po materi.
Býval si on tak za jeden čas ako dáky pustovník a živil sa, ako vedel, po psote a biede. Ale nedalo sa mu to tak osamote dlho vydržať, lebo čo ďalej bolo mu divnejšie a otupnejšie a mrle ho mali od dlhého času zjesť. Naveľa ho tá samota domrzela celkom a pomyslel si:
„Čo sa ja tu budem takto trápiť? Tu ti nemá kto ani uvariť, ani ťa kto oprať. Vyberiem sa ja radšej do sveta!“
Naraz na druhý deň vzal do ruky kyjačik a išiel neborák, išiel, kde ho dve oči viedli. Po ceste nestretol nikoho, kto by ho, či sem, či tam bol upravil; tak ani sám nevedel, ako dostal sa do jednej veľkej hory. Tu len čo dakoľko krokov spravil, nevidel viac pred sebou ani cesty ani chodníčka. Na všetky strany len tmavá hustá hora.
„Poručeno Bohu,“ myslel si, „bude ako bude,“ a pustil sa tou horou.
Dlho sa motal sem a tam, ale nemohol prísť ani len na dáku čistinku a už bol ukonaný celkom.
Chcel si práve sadnúť, že si trocha vydýchne, tu ho dakto od zadku chmatol za plece. On sa zvrtne a tu vidí pri sebe jednu ozoru strašnú a to bol strigôň.
„Ako si sa opovážil prísť sem, do tejto mojej hory?“ zareval na neho strašným hlasom.
Šuhaj v strachu začal sa vyhovárať, že tak a tak nemá nikoho, preto že sa pustil do sveta, ale že tu v tejto hore poblúdil.
„No, neboj sa nič,“ povie na to strigôň, ja ti ukážem cestu, len poď za mnou — a kamsi čosi priviedol ho ku jednej chyžke, kde sám ten strigôň býval.
Tu ho nachoval a napojil do dobrej chuti a potom sa ho spýtal, že či zná čítať? Náš šuhaj sa bol ešte za živa rodičov naučil po kuse čítať; ale ako by mu bolo dač pošeplo, povedal strigôňovi, že nevie. To sa tomuto páčilo.
„Tým lepšie,“ povedá, „keď nevieš“ — a hneď ho začal nahovárať, aby ostal u neho za sluhu.
„U mňa ti,“ povedá, „dobre bude; budeš mať čo jesť a piť a nebudeš mať druhej roboty, len keď ja nebudem doma, tieto knihy, čo vidíš, ometať a chyžu riadiť. Ale do žiadnej knihy a do druhej izby nesmieš ani len nakuknúť.“
Šuhaj veľa nemyslel a podzvolil sa ku takej ľahkej službe.
Dobre. Bol on tu tak v tej chyži za jeden čas; starý strigôň sa túlal po svete a hockedy sa aj do týždňa neukázal doma, a milý sluha ometal tie knihy a riadil tú chyžu.
Ale ako dakedy doma, aj tu mu počalo byť otupno; lebo mu tá práca netrvala ani za hodinu a potom sa len tak povaľoval. Tu ho raz nadišla veľká chuť vyzvedieť, že čo ozaj môže byť v tých knihách?
Pozrie do jednej a tam stálo napísanô: Ej, Janko! Keby si ty do tej druhej pozrel! Otvorí druhú knihu a tam zase stálo: Ej, Janko! Keby si sa do druhej izby podíval!
Šuhaj chytrý, otvorí dvere a tu vidí, ako tam zlato potokom tieklo; omočil do neho prst, naraz mu ostal zlatý; ale aby strigôň nezvedel, zaviazal si ho handričkou.
Po chvíli sa vrátil strigôň a zbadal hneď, že sluha má zaviazaný prst.
„Čo ti je,“ povedá, „tomu palcu?“
„Ach, nič, len som sa trochu porezal,“ vyhováral sa sluha.
Ale strigôň priskočil, zdrapil dolu handričku a zlato mu do okáľov blysklo. Tu ako by bes do neho vstúpil, začal sa obrykovať na sluhu:
„Ty taký a taký oplan, jasná okovaná strela sa cez tvoju dušu párala! Nuž ty tak budeš môj rozkaz zachovávať?“
A tak klial a hrešil za dobré dve hodiny, až zemi ťažko bolo. Ale to všetko len tak prehrmelo a sluhovi neurobil nič; len mu ešte raz prihrozil, aby sa to neopovážil viacej spraviť, lebo že potom naozaj zle bude s ním.
Strigôň blúdil zase svetom a sluha ometal tie knihy a riadil tú chyžu. Ale teraz ešte ani tak nemal pokoja: jednostajne ho tie knihy domŕzali. Ďalej sa už nevedel zdržať a roztvoril zase tú knihu. Tam stálo napísanô: Ej, Janko! Keby si ty do tretej knihy pozrel! Vezme tretiu knihu a v tej zase čítal: Janko! Keby si ty šiel do tretej izby!
On bežal hneď ku tej tretej izbe, a ako ju otvoril, tu vidí mnoho ľudí jedných mŕtvych a druhých živých, ale sa žiaden z nich nemohol hýbať; a stál tam v kúte aj jeden sivý kôň. Tento priskočil k šuhajovi a povedal mu:
„Janko! Vezmi tú masť z police a popotieraj s ňou hrdlá týmto ľuďom!“
On vzal tú masť, a ako im radom hrdlá popotieral, tí mŕtvi naraz ožili a tí druhí sa začali hýbať. Tu mu všetci ďakovali, že ich zo zakliatia vyslobodil a naradovaní utekali von.
A ten sivko zase sa ohlásil:
„Teraz choď, zamoč si vlasy v zlatom potoku a vyber si čo najkrajšie šaty! Ale navrch na ne okrúť tú bundičku z myších koží a na hlavu si stiahni barančicu. Tam nájdeš aj jednu píšťalku a jeden prútik. To si skry a vezmi so sebou aj hrebeň, kremeň a ocieľku. Potom ešte zapľuj naprostred izby, kde si býval a zapri dobre dvere! Ja ťa budem čakať na dvore.“
Šuhaj urobil všetko tak a prišiel na dvor ku sivkovi.
„Sadaj!“ zavolá sivko, „a keby nás strigôň doháňal, zahoď najskôr hrebeň, potom kremeň a napokon ocieľku.“
Šuhaj vysadol na sivka a leteli ako jasná strela.
Len čo boli odišli, prihrmel strigôň domov. Zabúchal päsťou na dvere a zavolal:
„Otvor!“
Ale sa dvere neotvárajú, len slina sprostred izby zavolala:
„Hneď!“
Tak zavolal aj druhý aj tretí raz a slina zakaždým odpovedala:
„Hneď, hneď!“
Strigôňovi bolo do nestrpenia, kopol nohou a dvere sa vyvalili. Tu nevidí nikoho, len dvere na druhej a tretej izbe pootvárané. Hneď zbadal, čo je vo veci, vychytil sa a poď za nimi!
Bol by ich istotne skoro dolapil, ale šuhaj zahodil hrebeň a povedal:
„Hora, hora, urob sa mi taká, ako tento hrebeň!“
I hneď bolo tak. Pred ním pekná zelená lúka a za ním hora hustá ako hrebeň. Ale ten strigôň bol britvený a pretínal sa cez tú horu, ako by si cestu mietol.
Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol strigôň ďaleko; obozrel sa druhý raz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretí raz, už mu koňa lapal.
Šuhaj zahodil kremeň a zase povedal:
„Hora, hora, urob sa mi ako tento kremeň!“
A hneď bolo tak. Pred ním bola pekná lúka, za ním hora ako kremeň; a strigôň sa pretínal zase britvami.
Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol strigôň ďaleko; obozrel sa druhý raz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretí raz, už mu koňa lapal. Ešte zahodil ocieľku a zase len zavolal:
„Hora, hora, urob sa mi taká, ako táto oceľ!“
A hneď bolo tak. Pred ním bola pekná lúka, za ním hora ako oceľ. A strigôň sa len pretínal i cez tú oceľ. Obozrel sa šuhaj raz, ešte bol strigôň ďaleko; obozrel sa druhý raz, už bol hneď pri ňom; obozrel sa tretí raz, už mu koňa lapal.
Viacej už nemal čo zahodiť a tu strigôň čiahal dlhou rukou, že ho chmatne. Ale na šťastie doleteli ku jednému moru a strigôňova moc už nešla ďalej. Od jedu, že ich nemohol dochytiť, rozlial sa na smolu.
*Ako ponad to more preleteli, prišli ku jednému mestu. Tu sivko zastane a povie šuhajovi:
„V tomto meste býva kráľ a ty staneš u neho do služby. Ale ti skorej musím ešte dač povedať. Ja som dakedy bol kráľom, ale ma ten strigôň takto na sivého koňa zaklial a za veľa rokov zatvoreného držal. Ty ma ale z tohoto zakliatia vyslobodiť môžeš, keď za sedem rokov nič inšie neprehovoríš ako to slovo dalajláma. Len keď ťa nepoznajú, kto si, vtedy sa budeš môcť zhovárať.“
Dobre. Šuhaj mu to prisľúbil a stal u toho kráľa za pecúcha. To bol veľmi mocný a bohatý kráľ a mal aj tri utešené paničky. Tým paničkám boli mená: najstaršej Láskykvet, strednej Vnocipekná a najmladšej Fineta, — a to bola spomedzi nich najinakšia.
Náš šuhaj slúžil za toho pecúcha; radi ho videli, lebo bol poslušný a usilovný. Ale kedykoľvek sa ho dač spýtali, nikdy inšie neodpovedal, len „dalajláma.“ Preto ho ani inak nevolali, iba Dalajlámom. A on vždy chodil ukrútený v tej bundičke a na hlave mal stiahnutú čiapku až po samô hrdlo.
Raz v nedeľu išli všetci do kostola; nikto neostal doma iba tá najmladšia Fineta, lebo bola chorá, a ten pecúch. A tej Finete prikázali, žeby dala pozor na záhradu, lebo mali tam veľké pekné kvety, nuž aby ich kury dajak nopohrabali.
Len čo tí odišli, ohlásil sa sivko:
„Janko! Zhoď bundu a čiapku a vysadni na mňa!“
Zlatovlasý, pekne oblečený šuhaj vysadol a tu milý sivko poď zrovna do záhrady, kde najinakšie kvety, všetko dolámal a pomiesil. A tá chorá práve vtedy vyzrela oblokom a videla všetko, čo sa v záhrade robí. Ale nepovedala nič, len sa čudovala, čudovala, lebo sa jej ten šuhaj veľmi páčil. Keď bolo všetko skvasenô, sivko vyletel ako strela zo záhrady a povedal šuhajovi, aby sa zas ako predtým zababúchal.
Keď sa z kostola vrátili, tu videli tie kvety také dolámané, pomiesené! Prídu do izby a spýtajú sa tej chorej, že kto tú záhradu tak doriadil? Ale milá Fineta zatajila všetko a povedala, že ona nevie.
Na druhú nedeľu sa zase vybrali všetci do kostola, iba Finetu a pecúcha nechali doma. A ten sivko mu len zase povie:
„Janko! Zhoď tú bundu a tú čiapku a sadni si na mňa!“
Zlatovlasý, krásne oblečený šuhaj si vysadol a milý sivko poď zas do záhrady! Pobehával, poskákal po všetkých hriadkach. Nuž tu hneď celá záhrada bola ešte raz krajšia ako skorej. A Fineta sa na to všetko dívala oblokom.
Ako z kostola prišli, nevedeli sa dosť naprizerať tým krásnym kvetom a čudovali sa, čo je to s tou záhradou? V tamtú vraj, nedeľu, aj keď sme dnes ráno do kostola išli, aká bola zvláčená, a teraz aká je pekná, ešte kde krajšia ako predtým! Fineta zatajila aj teraz všetko, a pecúch, ako by o ničom nevedel, stál ukrútený vo svojej bunde a čiapke.
Od tých čias milá Fineta, nie žeby sa hore bola mala, ale zo dňa im deň bola horšie a od nikoho nechcela vziať jesť iba od pecúcha. Lebo ona dobre poznala, kto to bol v tej záhrade na tom sivkovi.
Raz, ako jej tak doniesol obed, spýtala sa ho, či ozaj nezná inšie hovoriť, ako to dalajláma? A on jej povedal, že zná, ale že ešte nesmie. Ako to Fineta počula, hneď jej nebolo nič, vstala hore a bola celá vytešená. Ale neborák sivko veľmi smutno privítal šuhaja:
„Janko, Janko! Čo si to spravil?! Pre tie slová, čo si preriekol, musíš vyše tých sedem rokov ešte za nových päť ostať nemým; a keby si sa opovážil od tohoto času ešte čo len jedno slovo z úst tvojich vypustiť, krem toho, čo som ti povedal, zle by aj so mnou, aj s tebou bolo!“
Šuhaj sa rozžialil veľmi.
Ale darmo. Inak nemohlo byť a jeho všetka reč bola zase len „dalajláma.“
Tie tri paničky boli už hodné, súce na vydaj. Tu ten kráľ, ich otec, kúpil im raz troje zlatých jabĺk a tri červené ručníky, každej po jednom. A potom dal vyhlásiť, aby sa kde len akí bohatí a driečni šuhaji vtedy a vtedy u neho zišli, že si jeho dcéry spomedzi nich budú mužov voliť. Na ten chýr prihrnula sa veľká sila švárnych mladých pánov a boli jeden nad druhého krajšie vystrojení. Kráľ priviedol svoje dcéry a povedal im, aby tie zlaté jabĺčka do červených ručníkov zavinuli, a ktorý sa ktorej bude páčiť, aby na toho hodili. Najskorej že hodí Láskykvet, za tou Vnocipekná a potom Fineta.
Láskykvet a Vnocipekná skoro vyzreli svojich šuhajov a jedna za druhou hodili na nich jabĺčka. Tu prišiel rad na Finetu; ale tá len stála a stála a nechcela ani na jedného hodiť. Kráľa to namrzelo a napokon jej povedal, že keď do týchto nehádzala, že jej dá zvolať žobrákov krivých, aj toho pecúcha.
Tí prišli a kráľ jej rozkázal, aby hádzala. Sotvaže to vyriekol, už pecúch mal ručník so zlatým jabĺčkom v hrsti.
Namrzený kráľ nepovedal na to ani slovo, len sa obrátil ku tým dvom hrdým zaťom a zaviedol ich aj s ostatnými pány do jednej svetlice, kde im veľkú hostinu robil.
Finetu s pecúchom dal zaviesť do jednej otrhanej chalupy a nechcel viacej o nej ani len počuť, že jej dal takých pekných pánov na výber a ona mu takýto posmech spravila. Láskykvet a Vnocipekná bývali so svojimi mužmi v krásnych a hrdých svetliciach, Fineta s pecúchom žila v otrhanej chalupe.
Raz sa tí jeho švagrovia vybrali na poľovačku. A ten sivko sa ohlásil:
„Janko! Tvoji švagrovia išli poľovať. Neseď doma, choď aj ty do hory! Vezmi si tú píšťalku, a keď budeš v hore, zapískaj na nej! Ale aby ťa švagrovia nepoznali, preobleč si poľovnícke šaty!“
Tí dvaja chodili krížom-krážom a nemohli ani vtáčka zastreliť.
Ale ako tento na tej píšťalke zapískal, hneď pribehlo k nemu krásnych dvanásť sŕn. Šesť z nich lapil a šesť pustil po slobode. Vtom nadišli jeho švagrovia a prosili ho veľmi, aby im tie srny prepustil. On im to kvôli spravil a tí hrdí priviedli srny kráľovi. Kráľ naradovaný, že mu živé zvery doviedli, dal priam zverinec ohradiť a tých svojich zaťov veľmi chválil. Dalajláma, ako by o ničom neznal, išiel do svojho domčeka.
Po chvíli sa vybrali zase tí dvaja na poľovačku a sivko poslal Dalajlámu za nimi. Ani teraz nemohli nič zastreliť; ale ako tento na píšťalke zapískal, hneď pribehlo k nemu dvanásť pekných jeleňov. Šiestich lapil, šiestich po slobode pustil; a tí dvaja práve sa tam zase nadhodili. Tu okolo neho, aby im tie jelene prepustil.
„Prepustím,“ povedá, „prečo by som vám ich neprepustil, ale darmo nie.“
A tí sa spýtali, že čo žiada za ne?
„Nič inšie,“ povie Dalajláma, „len vám pečate na čelo udriem!“
Švagrovia pristali a on vylepil obidvom pečať. Kráľ bol zase veľmi rád tým krásnym jeleňom, pustil ich hneď do zverinca a pred každým sa chválil, akých on má driečnych zaťov. Dalajláma čušal vo svojom domčeku.
Raz vo sviatok pristrojil sa do svojich krásnych šiat, čiapku z hlavy zhodil a vzal do ruky ženinu šatku, na ktorej bolo jej meno zlatými literami vyšitô a tak sa prevalil na posteľ. Vtom prišli dve staršie sestry Finetu navštíviť a opýtali sa jej, že čo je to za jeden na tej posteli? Ona im povedala, že je to jeden pán.
„Nuž a,“ povedá, „tvoju šatku má pri sebe?“
„Ach, tak a tak, že bola na stole, nuž že si ju vzal.“
Potom sa dovedovali za jej muža, že kde je ten. A ona sa vyhovorila, že nevie, kde odišiel. Tu ju začali sestry hanbiť:
„No veď si si ho ty vybrala za muža! Naši už plný zverinec nalapali zverov, a tvoj sa ničím nevie preukázať.“
Fineta uhla plecom, že čo si vybrala, že to má.
Onedlho zatým strhla sa vojna a kráľ že bol už pristarý, poslal miesto seba tých dvoch zaťov s veľkým vojskom. Ako tí odišli, ohlásil sa sivko:
„Janko! Obleč si pekné šaty a vezmi si ten prútik, — ideme do vojny. Ten prút ti bude miesto šable, s tým budeš okolo seba sekať!“
Zlatovlasý, krásne oblečený šuhaj vysadol na sivka a leteli do tej vojny. Tam zle-nedobre bolo; nepriateľ vojsko kráľovo premáhal a hrdí zaťovia chceli práve ukázať päty.
Vtom pribehol Dalajláma a rovno sa pustil medzi nepriateľov. Tu šibal napravo-naľavo a koho začiahol prútom, naraz bolo po ňom. Chlapi padali ako snopy, a ktorých nezašiel prút, pobrali sa v nohy. Hrdí zaťovia sa čudovali, čo sa to robí, a keď bolo po všetkom, ďakovali mu veľmi a volali ho, aby išiel s nimi ku kráľovi. On im na to povedal, že teraz nemôže ísť, ale že o rok istotne príde. Obrátil sa na svojom sivkovi, a keď tí došli, Dalajláma bol už chvíľu doma.
Po roku sa pristrojil zase pekne, sadol si na sivka a priletel do kráľovského zámku. Tu ho dobre na rukách nenosili a najmä starý kráľ bol mu veľmi vďačný.
Rozkázal hneď pristrojiť veľkú hostinu a boli všetci veselí.
Medzi druhou rečou, začal sa kráľ chváliť, aké on má krásne zvery, čo mu jeho driečni zaťovia doviedli.
„Veru driečni,“ povie na to Dalajláma, „a aké majú krásne pečate na čelách!“
Tu im odhrnul vlasy a vyrozprával, ako k tým pečatiam prišli. Tí dobre tam od hanby nezhoreli a boli, ako by ich obaril.
Teraz sa Dalajláma dopytoval kráľa za deti, že či nemá viacej len tieto dve dcéry. Kráľ mu naveľa vyznal, že má ešte aj tretiu, ale že tú nechce ani vidieť. Tu on začal prosiť, aby len dal aj tú zavolať. To sa kráľovi nevidelo, ale na mnohé prosby len privolil a po chvíli prišla Fineta. On vstal proti nej, chytil ju za ruku a viedol pred kráľa:
„Poď,“ povedá, „sem, pán otec nechce veriť, že si ty moja žena!“
Tu svitlo všetkým v očiach a od divu nevedeli, či ho odpytovať, či mu ďakovať majú.
Vtom sa roztvorili dvere: Vysoký, krásne oblečený muž vstúpil do svetlice a mal korunu na hlave. To bol ten sivko, ktorému práve čas zakliatia vyšiel a na kráľa sa obrátil, ako býval predtým. V tom okamžení premenila sa aj tá hora na krásnu krajinu a na miesto toho domčeka stál utešený palác.
Odkliaty kráľ ďakoval pred všetkými svojmu vysloboditeľovi; zavolal ho aj s Finetou do svojej krajiny a tam ho vyhlásil miesto seba za kráľa. On že bude len tak v pokoji pri ňom bývať. Svokor ale tých dvoch hrdých zaťov, za pokutu, že ho tak klamali, vypral do tej chalupy bývať a pred smrťou poručil celô kráľovstvo najmladšiemu zaťovi.


 
Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.com

 
 

 

 

 

 

 

 

Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk
Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu


By Cezmin Slovakia 20. marec 2014