wz
 

Skvělý projev německé levicové poslankyně.
Nezapomeňte si zapnout titulky (pokud tam nebudou).
pro český překlad KLIKNI NA DOLNÍ LIŠTĚ NA OZUBENÉ KOLEČKO

Sahra Wagenknecht: "Kde to žijete, paní Merkelová"
https://www.youtube.com/watch?v=t3PQ8y7aClA&feature=share
<iframe width="560" height="315" src="//www.youtube-nocookie.com/embed/t3PQ8y7aClA" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>

http://suvislosti.eu

 Napísali... pozitíva i negatíva...

Maďarsko - náš sused

Pri minimálnej tolerancii by sme neboli ďaleko od pravdy pri tvrdení, že z Maďarska nemožno za celú históriu zaznamenať ani jediný pozitívny susedský krok.
Ide to tak ďaleko, že Maďarsko voči niektorým svojim susedom, a k Slovensku zvlášť, trvale vedie psychologickú vojnu, pričom toto jedovaté semeno intolerancie u maďarskej verejnosti, odchovanej na sfalšovaných dejinách a povýšeneckej etnocentrickej samoľúbosti, padá na „úrodnú“ pôdu.
Politika Maďarska voči susedom je plná ultimát, arogantných a povýšeneckých vyhlásení, ktoré v podstate susedské vzťahy destabilizujú.
Akí sú Maďari ako susedia výstižne charakterizoval dobrý znalec maďarského živlu, škótsky publicista Scotus Viator už v r. 1908 keď zaznamenal, že:
„Holá pravda je taká, že Maďari svojim slovanským susedom pripisovali rovnaké pohnútky, aké mali oni sami: nazdávali sa, že Slovania musia byť rovnako neznášanliví.
Ťažisko Maďarského strachu a intolerancie voči susedom akoby malo základ práve v tom, že Maďari svoje vlastné psychologické úchylky a tendencie – expanzia, požadovačnosť, vyvyšovanie sa nad druhých – pripisujú „tým druhým“.
Ani desiatky rokov nič nezmenili na tejto charakteristike.
Spomínané psychologické úchylky a nenormálne tendencie sú trvalou prekážkou k rovnoprávnemu partnerstvu a slušnému spolunažívaniu medzi našimi národmi.
Príčin je samozrejme mnoho. Ak prehliadneme „argumenty“ žlčovitých šovinistov, na „svetlo božie“ sa derie až chorobne utajovaná, skrývaná pravda:
totiž žiaden národ v Európe, a snáď ani vo svete, neprekrútil a nesfalšoval vlastnú históriu tak ako Maďari.
Úsilie vymazať z maďarských dejín, či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes.
Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál – aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu maďarstva v dejinách. Vykonštruovali si teda iné – ligotavé dejiny, ktoré vnucujú svojim potomkom i svetu. Pravda je však iná.
Predkovia Maďarov prišli do Karpatskej oblasti z ďalekej Ázie.
Jediné čo vtedy vedeli boli lúpeže a násilie. K usadeniu v tejto oblasti boli vlastne donútení radou okolností, ktoré v zásade popierajú. Akí boli? Nemecký dobový kronikár Otto z Fresingu, ktorý s križiakmi v roku 1147 prechádzal touto oblasťou podal o maďarských predkoch toto svedectvo:
„Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať božiu trpezlivosť, ktorá – ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu...“
Do Karpatskej kotliny boli dohnaní Bulharmi a Pečenehmi.
Na tomto úteku – teda nie terajší iluzórny obraz o víťaznom príchode či vpáde – prišli o množstvo rodín i stád dobytka a uprosili Svätopluka II, aby mohli v Potisí prezimovať. Prišli do krajiny, kde na nich nikto neútočil.
Len čo im priazeň okolia dovolila zorientovať sa a zmocnieť, obrátili sa proti nej a obnovili svoje krvavé a lúpežné remeslo.
Chorobná snaha ovládnuť oveľa väčší priestor, než na aký stačil ich početný stav ich poznamenala na celé veky a táto sa v špecifickej podobe prejavuje i dnes. Keby nepretržite nenasávali zdroje z okolia, teda neoberali o ne iné národy, bol by ich postihol podobný osud ako Avarov i Hunov. Staromaďarská enkláva v srdci Európy priťahovala i ďalšie divoké kočovné kmene a tak v 13. storočí splynuli a krížili sa s divými Kumánmi, čo im pravdepodobne umožnilo prežiť.
Avšak strach z vlastného zániku, túžba po nadvláde a kultúrna zaostalosť vyústili do neuveriteľnej neznášanlivosti so susedmi, ale i medzi príbuznými kmeňmi. I preto boli vlastne dotlačení, donútení k poľudšteniu a prijatiu určitých civilizačných zásad. Samozrejme, že historické pravdy o násilnom usadení, pokresťančení i vytvorení uhorského štátu zúrivo popierajú. Trianonom vytvorený maďarský štát v roku 1920, vodné dielo Gabčíkovo i ďalšie civilizačné kroky sú na samostatné kapitoly.
Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, premenili ho na žalár národov.
Vládnuca vrstva – ten skutočný maďarský pánsky národ, paradoxne prevážne z nemaďarskej krvi – nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle a podľa dobových historikov (samozrejme nemaďarských) znovu ožili ázijské pomery. Že neskôr, v roku 1920 so vznikom vlastného štátu si zaviedli režim s fašistickými charakteristikami ani neprekvapuje.
Preto i za logické pokračovanie možno považovať to, že sa Maďari v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Ani po tom však nedokázali normálne a slušne, podľa noriem medzinárodného práva, spolunažívať so svojimi susedmi.
Naopak – na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale sa štylizovali do role víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili a živia myšlienky revanšu a vzbury.
Porážky sprevádzajú Maďarov v 20. storočí, ako to povedal jeden zo súčasných maďarských politikov.
Je to preto (ale to už onen politik nepovedal), že ani po jednom, zjednodušene povedané, z historických prešľapov ako bola napríklad násilná maďarizácia, uhorský štátny terorizmus, obe svetové vojny, krvavá okupácia južného a východného Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny sa nedokázali vyrovnať s históriou ako iné kultúrnejšie národy a prejsť morálnou očistou.
Naopak – všetko považujú za krivdu na maďarskom národe a voči susednom neprestali používať arogantný politicky rasizmus.
Za celú svoju existenciu sa nezbavili zlozvyku hľadať chyby zásadne mimo seba a zvaľovať všetko zlé na nepriazeň osudu, iné národy, iné štáty.
Útek pred realitou je v maďarskom národe zakorenený ako komplex, ktorého sa nevedia zbaviť.
Jeho prejavy možno nájsť už v dávnej, ale i novodobej histórii. Len s údivom môžeme sledovať, ako napr. bez zaváhania sfalšovali pápežskú bullu Silvestra II. z roku 1001 a prikrášlili legendu o Štefanovi I. Sami sa vyhlásili za pilier obrany európskej civilizácie i kresťanstva.
Pritom neváhali odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vygumovať ich z uhorských dejín.
Neváhali vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát.
Ako civilizačne najslabšie etnikum odkázané na pomoc zvonku sa bez zaváhania vyhlásili za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu – Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov.
A akých mal vodcov tento neurotický národ? Dejinami boli vedení väčšinou cudzími vodcami.
Ani len Arpádovci neboli etnickí staromaďari – boli to chazarskí Turci skrížení so Slovanmi. Ani medzi uhorskými kráľmi sa nenachádzajú Maďari – Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar – Chazar, Matej Korvín – Rumun, Jagelovci – Poliaci, Habsburgovci – Nemci ... A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín.
Do revolúcie v rokoch 1848-1849 viedli Maďarov pomaďarčení Slováci – Lajos Kossuth (Ľudovít Košút) a Sándor Petöfi (Alexander Petrovič) ako najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako „najväčší Maďar“ István Széchenyi (pôvodne Sečanský).
„Veľký zveľaďovateľ maďarskej vlasti“, fašista Miklós Horthy bol tiež len poltuctovým Maďarom a poriadne sa po maďarsky ani nenaučil.
Po tomto by mohlo nasledovať veľakrát prečo, na ktoré by samotní civilizovaní a vzdelaní Maďari mali hľadať pravdivú odpoveď. Prečo napríklad prekrútili politický odkaz sv. Štefana a v rozpore s ním ako zmyslov zbavení presadzujú politickú filozofiu etnickej výlučnosti a nadradenosti?
Prečo a kam zmizli národnostné menšiny žijúce na území Maďarska?
Prečo z vojnových zločincov vyrábajú národných hrdinov.
Prečo v minulosti i teraz maďarskí politici uplatňujú Horthyho zásadu farizejskej dvojtvárnosti „inak doma konať a inak do sveta hovoriť“? Prečo je maďarská interpretácia dejín v rozpore s historickou pravdou? Ale tadiaľto cesta nevedie. Maďari nie sú ochotní ani pripravení poznať pravdu a porozumieť jej.
Naďalej sa budú prioritne venovať vyrábaniu imidžu Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Veľmi výstižne o tomto píše Jerguš Ferko: „Maďari dokonale pochopili, že čím má „produkt“ viac defektov, tým mohutnejšia musí byť reklama.
Presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra“!
Maďarské kokošenie, prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen v apríli 1993 povedal: „Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič“.
Maďari nemajú problém s klamaním seba i sveta o svojom príchode – vpáde na toto územie. Stále omieľajú lož o tom, že oni sú pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom. V maďarskom parlamente majú 16-metrový obraz nazvaný Príchod starých Maďarov, ktorý namaľoval jeden z najväčších maďarských maliarov Mihály Munkacsy. Na obraze sú rytieri – víťazi, v nablýskaných pancieroch, so skvelou oceľovou výzbrojou, na krásne ošírovaných vraníkoch.
Týchto (má to byť Arpád s družinou) vítajú miestni chudáci v chatrnom oblečení, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však presne opačná. Svätozár Hurban Vajanský obraz jednoducho a výstižne nazval „Maľovaná lož“. A vôbec to nebolo preto, že tento skvelý maďarský maliar mal nemecký pôvod a jeho meno bolo Michal Lieb. Usvedčiť ich z klamstva je dnes pomerne jednoduché.
Seriózna a objektívna historická veda spolu s archeologickými nálezmi poskytujú množstvo dôkazov kto tu bol skutočne pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom.
Maďari vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom boli takí obalamutení bájnymi pravdami, že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali do nepríčetnosti. Je známe i to, ako Maďarska akadémia vied (jedným z jej zakladateľov bol spomenutý gróf Széchenyi – Sečanský) „zametala“ stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska.
Laicky by sme sa mohli spytovať, ktože tu Arpádovcov pokorne vítal, keď tu oni boli prví a krajina ľudoprázdna? Alebo komu to tu vládol už v 7. storočí knieža Samo? S kým tu už v 8. storočí pred vpádom Arpádovcov tak úporne bojovali germánske kmene a rímske légie? Sú hluchí aj k tomu, že už tisíc rokov pred vpádom ich predkov razili Kelti na bratislavskom a ďalších hradiskách mince – tetradrachmy.
Ďalším z množstva veľkomaďarských bludov, ktoré je prekrútením historickej pravdy je tvrdenie, že Štefan I. bol maďarským kráľom a bol korunovaný svätoštefanskoku korunou. Založil vraj maďarský štát a že maďarská politika sa riadi jeho odkazom. Tieto tvrdenia sú ilúziou, klamstvami.
Ale dnešní Maďari tomuto neochvejne veria. Pritom Štefan I. vlastným menom Vajk sa stal zakladateľom multietnického uhorského štátu predovšetkým za pomoci slovanských a staroslovenských panovníkov – napr. Poznan a Hunt – a z vôle Nemcov. Aby mohol byť panovníkom takéhoto formátu, aby mal podporu staroslovanských panovníkov Veľkej Moravy i Franskej ríše, musel zavrhnúť vlastné pohanské kulty a prijať určité civilizačné a kultúrne normy tej doby, teda i kresťanstvo.
Toto vyvolávalo u starých Maďarov, či Uhrov zúrivý odpor, povstania i snahu Štefana – Vajka zlikvidovať. Netolerantných násilníkov vedených županom Koppanyim, so svojimi staromaďarskými turulmy Vajk porazil prevážne s nemaďarským vojskom pri Verspréme.
Čo sa týka odkazu Štefana I., ten spočíva napr. vo výrokoch (ako ponaučenia pre svojho syna Imricha), že „sila kráľovstva spočíva v mnohonárodnosti ľudí, ktoré v ňom žijú“. A ďalej, že „krajina jednej reči a jedného mravu je nerozumná a krehká“. Ako tento odkaz zmrzačili jeho pokračovatelia až do súčasnosti je známe a nevyvrátiteľné. Je až komické a zároveň tragické ako putujú históriou so štítom sv. Štefana a za štítom mašírujú pod turulmy nespratní a násilnícki koppanyiovci.
Za prerobenie vlastnej histórie možno považovať i legendy o tzv. svätoštefanskej korune, ktoré iste lahodia maďarskému uchu, ale sú v skutočnosti klamstvom. Štefan I. – Vajk bol korunovaný nie tou korunou, ktorú strážia v maďarskom parlamente, ale zlatou čelenkou. Táto slúžila na korunovanie ďalších uhorských kráľov až do roku 1074, kedy ňou bol korunovaný a potom moci zbavený Šalamún, ktorý si túto korunu – čelenku zobral so sebou pri úteku do exilu (do Rakúska), kde sa stratila. Zjavne pochybné sú i tvrdenia, že túto čelenku Štefanovi – Vajkovi daroval pápež a že sa stal kráľom z jeho vôle.
Vystavená koruna je vlastne zlepenec z troch časti: jej základ – dolná časť pochádza najskôr z rokov panovania Gejzu I. (1074-1077) a horná sa datuje z rokov panovania Belu III. (1172-1196). Prvý uhorský kráľ Štefan – Vajk zomrel v r. 1038, takže vystavená tzv. svätoštefanská koruna nemá so sv. Štefanom skutočne nič spoločné.
Sú i ďalšie historické udalosti, ktoré vykladajú po svojom, vo veľkej miere nepravdivo a neobjektívne, s aziatskou spupnosťou, vypočítavosťou a falošnosťou. Tak tomu je s výkladom revolúcie v roku 1848-49, ďalej napríklad obdobím po Rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867, prvou i druhou svetovou vojnou, kontrarevolúciou v r. 1956, Gabčíkovom až do dnes.
Zvláštnu pozornosť si však zasluhuje Trianonská mierová zmluva z r. 1920, ktorú väčšina Maďarov považuje za národnú tragédiu. Nechcú pritom pochopiť, že Trianon bol logickým vyústením a zavŕšením politiky maďarskej elity, ktorá jednoducho zlyhala. Pri každom výročí podpisu Trianonu maďarský parlament drží minútu ticha. Toto nie je folklór, ale arogantný a neotesaný prejav štátneho revanšizmu.
S tzv. demokratickou Európou to samozrejme ani teraz nepohne. Je to preto že tento revanš a nacionalizmus je namierený proti slovanským národom?
Čo vlastne znamená Trianon, ktorý Maďari i dnes bežne nazývajú mierovým diktátom? 4. júna 1920 vo Francúzsku na zámku Grand Trianon pri Paríži víťazné mocnosti Dohody mierovou zmluvou potvrdili výsledky I. SV.
Touto zmluvou boli určené hranice novo vzniknutých štátov v strednej Európe. Priznaním práva tamojším národom na sebaurčenie skončila éra maďarského kolonializmu a národnostného útlaku. A práve toto dodnes považujú Maďari za krivdu a tragédiu a žialia za polofeudálnym a násilníckym Uhorskom. Z Uhorska sa po Trianone odčlenili dve tretiny územia s 10 miliónmi ľudí – Srbov, Chorvátov, Slovincov, Rusínov, Rumunov a Slovákov.
Na území teraz už maďarského štátu ostalo najmenej milión Nemaďarov, ktorí sa nikdy nedočkali reálnych menšinových práv a časom podľahli násilnej asimilácii.
Po Trianone Maďari na všetky strany rozposielali stohy sťažností, vysvetlení, protestov a hanopisov, ktorých cieľom bolo a je revidovať Trianon. V týchto maďarských dokumentoch je Československo dôsledne uvádzané ako „český štát“ a Slováci tu figurujú len ako „útočníci, zákerníci, inferiórne a nekompetentné individuá, v lepšom prípade akýsi obyvatelia horských krajov.“
Po roku 1920 sa Maďarsko stalo na dlhé desaťročia nedemokratickým zaostalým chudobincom, čo vážne naštrbilo ich oficiálny mýtus o výnimočnosti maďarského národa a jeho historickom poslaní v Karpatskej kotline.
Budapešť preto obchádzali mrákoty z toho, že Trianon znamená koniec nasávaniu cudzích národných bohatstiev, čo bolo jadrom maďarskej politiky, že je koniec násilnému pomaďarčovaniu, udržiavania nemaďarov v zaostalosti, že je koniec lacnej pracovnej sily, že je koniec vysávania nemaďarskej inteligencie.
Čo sa týka menšín, Maďarsko v rozpore s Trianonom, tieto na svojom území takmer zlikvidovalo. Ale maďarské menšiny v susedných štátoch požívajú bohatú paletu menšinových práv.
Maďarskou odpoveďou na túto toleranciu je neustále vyrábanie problému práve z menšinovej otázky, ale striktne viazanej iba na otázku práv a nadpráv pre Maďarov.
Maďar je v ich chápaní a výklade ohrozeným druhom. Pritom na Slovensku je táto menšina z veľkej časti tvorená násilne pomaďarčenými Slovákmi z Oravy, Liptova a Kysúc a pomaďarčenými Cigánmi. Budapešť si z menšín v susedných krajinách spravila piatu kolónu, ktorá sa najmä po prevrate tak i chová.
Pritom úlohou týchto treťotriednych Maďarov je naplniť veľkomaďarské iredentistické ciele.
Týmto sa Maďarsko po roku 1920 samo identifikuje ako výrazne destabilizujúci faktor a medicínsky povedané je ako mokvajúci vred strednej Európy.
V r. 1989 si Budapešť išla zlámať krk ako aktívne likvidovali socializmus, pretože prevratom im blesla nádej na uskutočnenie veľkomaďarského sna, teraz v divokom kapitalizme.
Pri úteku do NATO boli paradoxne, na ich nemilé prekvapenie pribrzdení práve USA, odkiaľ im dnes vidno iba škrpále. James Baker, americký minister zahraničných vecí v januári 1994 totiž prehlásil:
“Nemôže byť členom NATO Maďarsko, ktoré spolupracuje so separatistickými hnutiami v Rumunsku a na Slovensku a v ktorom sa dostávajú k moci nacionalistické skupiny, aby sa potom pokúsili anektovať tieto územia a tam žijúce národy.“
Neuveriteľne výstižná a presná charakteristika maďarského iredentizmu. Škoda, že tak rýchlo odišla do zabudnutia.
Budapeštianska revanšistická politika po prevrate v r. 1989 dala jasný signál a pokyn maďarskej iredente, že myšlienky panhungarizmu sú živé a obnovenie Veľkého Maďarska aktuálne. Potvrdzujú to i verejné vyhlásenia významných maďarských politikov.
Napr. poprevratový predseda maďarskej vlády sa „cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov“, pričom Maďarsko má 10 miliónov obyvateľov.
Alebo Sándor Kávassy, podpredseda parlamentu verejne vyhlásil, že „je mojím svätým presvedčením, že Maďarsko je všade tam, kde žijú Maďari“.
Je to až neuveriteľná podoba s Hitlerom, ktorý v roku 1938 vyhlasoval, že „Nemecko je všade tam, kde žijú Nemci“. Potom začala zničujúca 2. sv. vojna.
A prikrčené Slovensko mlčí, Európa tiež.
Priam fatálnou chybou bolo pustenie týchto „henleinovcov“, teraz zhrčených do jednej partaje, do slovenskej vlády!!! Ale túžba slovenských politických trpaslíkov po moci bola silnejšia ako národný a štátny záujem Slovenska.
Túto príležitosť dôsledne využili vo svoj prospech. Masová infiltrácia maďarského, či janičiarskeho živlu do všetkých štátnych i spoločenských štruktúr, za podpory svetoobčanov Slovákov vytvorila výborné predpoklady pre autonómiu a separáciu.
Línia je v podstate vykolíkovaná fašistickým Maďarskom za pomoci Hitlera po viedenskej arbitráži po roku 1938. A dnešní slovenskí buržoázni politici (najmä krajná pravica) sa tvária ako tie tri opice – nechcú vidieť, nechcú počuť, nechcú hovoriť.
Maďari, i tí „naši“ s radosťou a uspokojením prijali rozbitie a zbombardovanie Juhoslávie americkým agresorom. Však išlo o Slovanov, ich odvekých nepriateľov na život a na smrť.
Ich favoritom sa stalo samozrejme Kosovo. Od EÚ či OSN očakávali, že spravia precedens podľa vzoru Hitlera v Mníchove a rozhodnú o časti územia suverénneho štátu, samozrejme bez neho. Pravdou je, že nečakali so založenými rukami, ale medzinárodná maďarsko–židovská lobby (to čo Slováci nemajú a ani nevedia) intenzívne „pracovala“ v prospech Kosova a tým i v prospech maďarskej iredenty.
Tzv. maďarskí politici, alebo skôr politické patvary v slovenskom parlamente, vedené a riadené Budapešťou, vo svojich šovinistických extempore zašli tak ďaleko, že naše južné kraje sú podrobené maďarizácii ako za Apponyiho.
Môžu si to dovoliť a môžu ísť ešte ďalej, pretože slovenská politika, ktorá má chrániť záujmy Slovenska, slovenského národa, je proti tomuto agresorovi ako v hypnóze.
Nedokáže adekvátne reagovať na maďarské vyčíňanie na slovenskej zemi. Provokácie v podobe napríklad požiadaviek na zrušenie Benešových dekrétov, odškodnenie či ospravedlňovanie sa Maďarom nachádzajú nielen pochopenie, ale i podporu časti slovenskej pravice a o reakciách tzv. slovenských, nazývaných tiež verejnoprávnych médií ani nehovoriac.
Výpočet toho, čoho sa Maďari dopustili na Slovákoch, slovenskom národe a Slovensku by bol neuveriteľne dlhý: krutá maďarizácia, likvidácia slovenského školstva, likvidácia Matice Slovenskej, násilné pomaďarčovanie slovenský miest a obcí, deportácia slovenských detí na pomaďarčenie, nevrátenie slovenských národných kultúrnych pamiatok, vraždy, násilnosti, teror, porušovanie dohôd, atď. Teda kto, komu a za čo sa má ospravedlňovať, kto koho a za čo odškodňovať?
Tolerancia či rešpekt voči sfanatizovanej šovinistickej a revanšistickej hydre je nimi chápaný ako signál slabosti a ich pravdy, priam ich navádza na nekontrolovateľné konanie.
Zrejme iba jednotná, suverénna politika, suverénneho štátu a dôrazná reciprocita, tvrdé a jednoznačné presadzovanie a požadovanie oprávnených a zákonných záujmov, môže ochrániť Slovensko.
Žiaľ, záujem buržoáznej politiky nášho štátu i celej „slávnej a velebenej“ Európskej únie je zjavne niekde úplne inde. Na škodu oboch národov, ale i Strednej Európy.
Viac na webe TU!  

ODKAZY
Slováci
Vzťahy


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.com

 
 

 

 

 

 

 

By Cezmin Slovakia 29.11.2012
Seniorka - Súvislosti
 

Skvělý projev německé levicové poslankyně.
Nezapomeňte si zapnout titulky (pokud tam nebudou).
pro český překlad KLIKNI NA DOLNÍ LIŠTĚ NA OZUBENÉ KOLEČKO

Sahra Wagenknecht: "Kde to žijete, paní Merkelová"
https://www.youtube.com/watch?v=t3PQ8y7aClA&feature=share
<iframe width="560" height="315" src="//www.youtube-nocookie.com/embed/t3PQ8y7aClA" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>

http://suvislosti.eu

 Napísali... pozitíva i negatíva...

Maďarsko - náš sused

Pri minimálnej tolerancii by sme neboli ďaleko od pravdy pri tvrdení, že z Maďarska nemožno za celú históriu zaznamenať ani jediný pozitívny susedský krok.
Ide to tak ďaleko, že Maďarsko voči niektorým svojim susedom, a k Slovensku zvlášť, trvale vedie psychologickú vojnu, pričom toto jedovaté semeno intolerancie u maďarskej verejnosti, odchovanej na sfalšovaných dejinách a povýšeneckej etnocentrickej samoľúbosti, padá na „úrodnú“ pôdu.
Politika Maďarska voči susedom je plná ultimát, arogantných a povýšeneckých vyhlásení, ktoré v podstate susedské vzťahy destabilizujú.
Akí sú Maďari ako susedia výstižne charakterizoval dobrý znalec maďarského živlu, škótsky publicista Scotus Viator už v r. 1908 keď zaznamenal, že:
„Holá pravda je taká, že Maďari svojim slovanským susedom pripisovali rovnaké pohnútky, aké mali oni sami: nazdávali sa, že Slovania musia byť rovnako neznášanliví.
Ťažisko Maďarského strachu a intolerancie voči susedom akoby malo základ práve v tom, že Maďari svoje vlastné psychologické úchylky a tendencie – expanzia, požadovačnosť, vyvyšovanie sa nad druhých – pripisujú „tým druhým“.
Ani desiatky rokov nič nezmenili na tejto charakteristike.
Spomínané psychologické úchylky a nenormálne tendencie sú trvalou prekážkou k rovnoprávnemu partnerstvu a slušnému spolunažívaniu medzi našimi národmi.
Príčin je samozrejme mnoho. Ak prehliadneme „argumenty“ žlčovitých šovinistov, na „svetlo božie“ sa derie až chorobne utajovaná, skrývaná pravda:
totiž žiaden národ v Európe, a snáď ani vo svete, neprekrútil a nesfalšoval vlastnú históriu tak ako Maďari.
Úsilie vymazať z maďarských dejín, či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes.
Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál – aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu maďarstva v dejinách. Vykonštruovali si teda iné – ligotavé dejiny, ktoré vnucujú svojim potomkom i svetu. Pravda je však iná.
Predkovia Maďarov prišli do Karpatskej oblasti z ďalekej Ázie.
Jediné čo vtedy vedeli boli lúpeže a násilie. K usadeniu v tejto oblasti boli vlastne donútení radou okolností, ktoré v zásade popierajú. Akí boli? Nemecký dobový kronikár Otto z Fresingu, ktorý s križiakmi v roku 1147 prechádzal touto oblasťou podal o maďarských predkoch toto svedectvo:
„Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať božiu trpezlivosť, ktorá – ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu...“
Do Karpatskej kotliny boli dohnaní Bulharmi a Pečenehmi.
Na tomto úteku – teda nie terajší iluzórny obraz o víťaznom príchode či vpáde – prišli o množstvo rodín i stád dobytka a uprosili Svätopluka II, aby mohli v Potisí prezimovať. Prišli do krajiny, kde na nich nikto neútočil.
Len čo im priazeň okolia dovolila zorientovať sa a zmocnieť, obrátili sa proti nej a obnovili svoje krvavé a lúpežné remeslo.
Chorobná snaha ovládnuť oveľa väčší priestor, než na aký stačil ich početný stav ich poznamenala na celé veky a táto sa v špecifickej podobe prejavuje i dnes. Keby nepretržite nenasávali zdroje z okolia, teda neoberali o ne iné národy, bol by ich postihol podobný osud ako Avarov i Hunov. Staromaďarská enkláva v srdci Európy priťahovala i ďalšie divoké kočovné kmene a tak v 13. storočí splynuli a krížili sa s divými Kumánmi, čo im pravdepodobne umožnilo prežiť.
Avšak strach z vlastného zániku, túžba po nadvláde a kultúrna zaostalosť vyústili do neuveriteľnej neznášanlivosti so susedmi, ale i medzi príbuznými kmeňmi. I preto boli vlastne dotlačení, donútení k poľudšteniu a prijatiu určitých civilizačných zásad. Samozrejme, že historické pravdy o násilnom usadení, pokresťančení i vytvorení uhorského štátu zúrivo popierajú. Trianonom vytvorený maďarský štát v roku 1920, vodné dielo Gabčíkovo i ďalšie civilizačné kroky sú na samostatné kapitoly.
Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, premenili ho na žalár národov.
Vládnuca vrstva – ten skutočný maďarský pánsky národ, paradoxne prevážne z nemaďarskej krvi – nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle a podľa dobových historikov (samozrejme nemaďarských) znovu ožili ázijské pomery. Že neskôr, v roku 1920 so vznikom vlastného štátu si zaviedli režim s fašistickými charakteristikami ani neprekvapuje.
Preto i za logické pokračovanie možno považovať to, že sa Maďari v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Ani po tom však nedokázali normálne a slušne, podľa noriem medzinárodného práva, spolunažívať so svojimi susedmi.
Naopak – na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale sa štylizovali do role víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili a živia myšlienky revanšu a vzbury.
Porážky sprevádzajú Maďarov v 20. storočí, ako to povedal jeden zo súčasných maďarských politikov.
Je to preto (ale to už onen politik nepovedal), že ani po jednom, zjednodušene povedané, z historických prešľapov ako bola napríklad násilná maďarizácia, uhorský štátny terorizmus, obe svetové vojny, krvavá okupácia južného a východného Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny sa nedokázali vyrovnať s históriou ako iné kultúrnejšie národy a prejsť morálnou očistou.
Naopak – všetko považujú za krivdu na maďarskom národe a voči susednom neprestali používať arogantný politicky rasizmus.
Za celú svoju existenciu sa nezbavili zlozvyku hľadať chyby zásadne mimo seba a zvaľovať všetko zlé na nepriazeň osudu, iné národy, iné štáty.
Útek pred realitou je v maďarskom národe zakorenený ako komplex, ktorého sa nevedia zbaviť.
Jeho prejavy možno nájsť už v dávnej, ale i novodobej histórii. Len s údivom môžeme sledovať, ako napr. bez zaváhania sfalšovali pápežskú bullu Silvestra II. z roku 1001 a prikrášlili legendu o Štefanovi I. Sami sa vyhlásili za pilier obrany európskej civilizácie i kresťanstva.
Pritom neváhali odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vygumovať ich z uhorských dejín.
Neváhali vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát.
Ako civilizačne najslabšie etnikum odkázané na pomoc zvonku sa bez zaváhania vyhlásili za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu – Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov.
A akých mal vodcov tento neurotický národ? Dejinami boli vedení väčšinou cudzími vodcami.
Ani len Arpádovci neboli etnickí staromaďari – boli to chazarskí Turci skrížení so Slovanmi. Ani medzi uhorskými kráľmi sa nenachádzajú Maďari – Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar – Chazar, Matej Korvín – Rumun, Jagelovci – Poliaci, Habsburgovci – Nemci ... A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín.
Do revolúcie v rokoch 1848-1849 viedli Maďarov pomaďarčení Slováci – Lajos Kossuth (Ľudovít Košút) a Sándor Petöfi (Alexander Petrovič) ako najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako „najväčší Maďar“ István Széchenyi (pôvodne Sečanský).
„Veľký zveľaďovateľ maďarskej vlasti“, fašista Miklós Horthy bol tiež len poltuctovým Maďarom a poriadne sa po maďarsky ani nenaučil.
Po tomto by mohlo nasledovať veľakrát prečo, na ktoré by samotní civilizovaní a vzdelaní Maďari mali hľadať pravdivú odpoveď. Prečo napríklad prekrútili politický odkaz sv. Štefana a v rozpore s ním ako zmyslov zbavení presadzujú politickú filozofiu etnickej výlučnosti a nadradenosti?
Prečo a kam zmizli národnostné menšiny žijúce na území Maďarska?
Prečo z vojnových zločincov vyrábajú národných hrdinov.
Prečo v minulosti i teraz maďarskí politici uplatňujú Horthyho zásadu farizejskej dvojtvárnosti „inak doma konať a inak do sveta hovoriť“? Prečo je maďarská interpretácia dejín v rozpore s historickou pravdou? Ale tadiaľto cesta nevedie. Maďari nie sú ochotní ani pripravení poznať pravdu a porozumieť jej.
Naďalej sa budú prioritne venovať vyrábaniu imidžu Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Veľmi výstižne o tomto píše Jerguš Ferko: „Maďari dokonale pochopili, že čím má „produkt“ viac defektov, tým mohutnejšia musí byť reklama.
Presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra“!
Maďarské kokošenie, prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen v apríli 1993 povedal: „Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič“.
Maďari nemajú problém s klamaním seba i sveta o svojom príchode – vpáde na toto územie. Stále omieľajú lož o tom, že oni sú pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom. V maďarskom parlamente majú 16-metrový obraz nazvaný Príchod starých Maďarov, ktorý namaľoval jeden z najväčších maďarských maliarov Mihály Munkacsy. Na obraze sú rytieri – víťazi, v nablýskaných pancieroch, so skvelou oceľovou výzbrojou, na krásne ošírovaných vraníkoch.
Týchto (má to byť Arpád s družinou) vítajú miestni chudáci v chatrnom oblečení, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však presne opačná. Svätozár Hurban Vajanský obraz jednoducho a výstižne nazval „Maľovaná lož“. A vôbec to nebolo preto, že tento skvelý maďarský maliar mal nemecký pôvod a jeho meno bolo Michal Lieb. Usvedčiť ich z klamstva je dnes pomerne jednoduché.
Seriózna a objektívna historická veda spolu s archeologickými nálezmi poskytujú množstvo dôkazov kto tu bol skutočne pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom.
Maďari vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom boli takí obalamutení bájnymi pravdami, že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali do nepríčetnosti. Je známe i to, ako Maďarska akadémia vied (jedným z jej zakladateľov bol spomenutý gróf Széchenyi – Sečanský) „zametala“ stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska.
Laicky by sme sa mohli spytovať, ktože tu Arpádovcov pokorne vítal, keď tu oni boli prví a krajina ľudoprázdna? Alebo komu to tu vládol už v 7. storočí knieža Samo? S kým tu už v 8. storočí pred vpádom Arpádovcov tak úporne bojovali germánske kmene a rímske légie? Sú hluchí aj k tomu, že už tisíc rokov pred vpádom ich predkov razili Kelti na bratislavskom a ďalších hradiskách mince – tetradrachmy.
Ďalším z množstva veľkomaďarských bludov, ktoré je prekrútením historickej pravdy je tvrdenie, že Štefan I. bol maďarským kráľom a bol korunovaný svätoštefanskoku korunou. Založil vraj maďarský štát a že maďarská politika sa riadi jeho odkazom. Tieto tvrdenia sú ilúziou, klamstvami.
Ale dnešní Maďari tomuto neochvejne veria. Pritom Štefan I. vlastným menom Vajk sa stal zakladateľom multietnického uhorského štátu predovšetkým za pomoci slovanských a staroslovenských panovníkov – napr. Poznan a Hunt – a z vôle Nemcov. Aby mohol byť panovníkom takéhoto formátu, aby mal podporu staroslovanských panovníkov Veľkej Moravy i Franskej ríše, musel zavrhnúť vlastné pohanské kulty a prijať určité civilizačné a kultúrne normy tej doby, teda i kresťanstvo.
Toto vyvolávalo u starých Maďarov, či Uhrov zúrivý odpor, povstania i snahu Štefana – Vajka zlikvidovať. Netolerantných násilníkov vedených županom Koppanyim, so svojimi staromaďarskými turulmy Vajk porazil prevážne s nemaďarským vojskom pri Verspréme.
Čo sa týka odkazu Štefana I., ten spočíva napr. vo výrokoch (ako ponaučenia pre svojho syna Imricha), že „sila kráľovstva spočíva v mnohonárodnosti ľudí, ktoré v ňom žijú“. A ďalej, že „krajina jednej reči a jedného mravu je nerozumná a krehká“. Ako tento odkaz zmrzačili jeho pokračovatelia až do súčasnosti je známe a nevyvrátiteľné. Je až komické a zároveň tragické ako putujú históriou so štítom sv. Štefana a za štítom mašírujú pod turulmy nespratní a násilnícki koppanyiovci.
Za prerobenie vlastnej histórie možno považovať i legendy o tzv. svätoštefanskej korune, ktoré iste lahodia maďarskému uchu, ale sú v skutočnosti klamstvom. Štefan I. – Vajk bol korunovaný nie tou korunou, ktorú strážia v maďarskom parlamente, ale zlatou čelenkou. Táto slúžila na korunovanie ďalších uhorských kráľov až do roku 1074, kedy ňou bol korunovaný a potom moci zbavený Šalamún, ktorý si túto korunu – čelenku zobral so sebou pri úteku do exilu (do Rakúska), kde sa stratila. Zjavne pochybné sú i tvrdenia, že túto čelenku Štefanovi – Vajkovi daroval pápež a že sa stal kráľom z jeho vôle.
Vystavená koruna je vlastne zlepenec z troch časti: jej základ – dolná časť pochádza najskôr z rokov panovania Gejzu I. (1074-1077) a horná sa datuje z rokov panovania Belu III. (1172-1196). Prvý uhorský kráľ Štefan – Vajk zomrel v r. 1038, takže vystavená tzv. svätoštefanská koruna nemá so sv. Štefanom skutočne nič spoločné.
Sú i ďalšie historické udalosti, ktoré vykladajú po svojom, vo veľkej miere nepravdivo a neobjektívne, s aziatskou spupnosťou, vypočítavosťou a falošnosťou. Tak tomu je s výkladom revolúcie v roku 1848-49, ďalej napríklad obdobím po Rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867, prvou i druhou svetovou vojnou, kontrarevolúciou v r. 1956, Gabčíkovom až do dnes.
Zvláštnu pozornosť si však zasluhuje Trianonská mierová zmluva z r. 1920, ktorú väčšina Maďarov považuje za národnú tragédiu. Nechcú pritom pochopiť, že Trianon bol logickým vyústením a zavŕšením politiky maďarskej elity, ktorá jednoducho zlyhala. Pri každom výročí podpisu Trianonu maďarský parlament drží minútu ticha. Toto nie je folklór, ale arogantný a neotesaný prejav štátneho revanšizmu.
S tzv. demokratickou Európou to samozrejme ani teraz nepohne. Je to preto že tento revanš a nacionalizmus je namierený proti slovanským národom?
Čo vlastne znamená Trianon, ktorý Maďari i dnes bežne nazývajú mierovým diktátom? 4. júna 1920 vo Francúzsku na zámku Grand Trianon pri Paríži víťazné mocnosti Dohody mierovou zmluvou potvrdili výsledky I. SV.
Touto zmluvou boli určené hranice novo vzniknutých štátov v strednej Európe. Priznaním práva tamojším národom na sebaurčenie skončila éra maďarského kolonializmu a národnostného útlaku. A práve toto dodnes považujú Maďari za krivdu a tragédiu a žialia za polofeudálnym a násilníckym Uhorskom. Z Uhorska sa po Trianone odčlenili dve tretiny územia s 10 miliónmi ľudí – Srbov, Chorvátov, Slovincov, Rusínov, Rumunov a Slovákov.
Na území teraz už maďarského štátu ostalo najmenej milión Nemaďarov, ktorí sa nikdy nedočkali reálnych menšinových práv a časom podľahli násilnej asimilácii.
Po Trianone Maďari na všetky strany rozposielali stohy sťažností, vysvetlení, protestov a hanopisov, ktorých cieľom bolo a je revidovať Trianon. V týchto maďarských dokumentoch je Československo dôsledne uvádzané ako „český štát“ a Slováci tu figurujú len ako „útočníci, zákerníci, inferiórne a nekompetentné individuá, v lepšom prípade akýsi obyvatelia horských krajov.“
Po roku 1920 sa Maďarsko stalo na dlhé desaťročia nedemokratickým zaostalým chudobincom, čo vážne naštrbilo ich oficiálny mýtus o výnimočnosti maďarského národa a jeho historickom poslaní v Karpatskej kotline.
Budapešť preto obchádzali mrákoty z toho, že Trianon znamená koniec nasávaniu cudzích národných bohatstiev, čo bolo jadrom maďarskej politiky, že je koniec násilnému pomaďarčovaniu, udržiavania nemaďarov v zaostalosti, že je koniec lacnej pracovnej sily, že je koniec vysávania nemaďarskej inteligencie.
Čo sa týka menšín, Maďarsko v rozpore s Trianonom, tieto na svojom území takmer zlikvidovalo. Ale maďarské menšiny v susedných štátoch požívajú bohatú paletu menšinových práv.
Maďarskou odpoveďou na túto toleranciu je neustále vyrábanie problému práve z menšinovej otázky, ale striktne viazanej iba na otázku práv a nadpráv pre Maďarov.
Maďar je v ich chápaní a výklade ohrozeným druhom. Pritom na Slovensku je táto menšina z veľkej časti tvorená násilne pomaďarčenými Slovákmi z Oravy, Liptova a Kysúc a pomaďarčenými Cigánmi. Budapešť si z menšín v susedných krajinách spravila piatu kolónu, ktorá sa najmä po prevrate tak i chová.
Pritom úlohou týchto treťotriednych Maďarov je naplniť veľkomaďarské iredentistické ciele.
Týmto sa Maďarsko po roku 1920 samo identifikuje ako výrazne destabilizujúci faktor a medicínsky povedané je ako mokvajúci vred strednej Európy.
V r. 1989 si Budapešť išla zlámať krk ako aktívne likvidovali socializmus, pretože prevratom im blesla nádej na uskutočnenie veľkomaďarského sna, teraz v divokom kapitalizme.
Pri úteku do NATO boli paradoxne, na ich nemilé prekvapenie pribrzdení práve USA, odkiaľ im dnes vidno iba škrpále. James Baker, americký minister zahraničných vecí v januári 1994 totiž prehlásil:
“Nemôže byť členom NATO Maďarsko, ktoré spolupracuje so separatistickými hnutiami v Rumunsku a na Slovensku a v ktorom sa dostávajú k moci nacionalistické skupiny, aby sa potom pokúsili anektovať tieto územia a tam žijúce národy.“
Neuveriteľne výstižná a presná charakteristika maďarského iredentizmu. Škoda, že tak rýchlo odišla do zabudnutia.
Budapeštianska revanšistická politika po prevrate v r. 1989 dala jasný signál a pokyn maďarskej iredente, že myšlienky panhungarizmu sú živé a obnovenie Veľkého Maďarska aktuálne. Potvrdzujú to i verejné vyhlásenia významných maďarských politikov.
Napr. poprevratový predseda maďarskej vlády sa „cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov“, pričom Maďarsko má 10 miliónov obyvateľov.
Alebo Sándor Kávassy, podpredseda parlamentu verejne vyhlásil, že „je mojím svätým presvedčením, že Maďarsko je všade tam, kde žijú Maďari“.
Je to až neuveriteľná podoba s Hitlerom, ktorý v roku 1938 vyhlasoval, že „Nemecko je všade tam, kde žijú Nemci“. Potom začala zničujúca 2. sv. vojna.
A prikrčené Slovensko mlčí, Európa tiež.
Priam fatálnou chybou bolo pustenie týchto „henleinovcov“, teraz zhrčených do jednej partaje, do slovenskej vlády!!! Ale túžba slovenských politických trpaslíkov po moci bola silnejšia ako národný a štátny záujem Slovenska.
Túto príležitosť dôsledne využili vo svoj prospech. Masová infiltrácia maďarského, či janičiarskeho živlu do všetkých štátnych i spoločenských štruktúr, za podpory svetoobčanov Slovákov vytvorila výborné predpoklady pre autonómiu a separáciu.
Línia je v podstate vykolíkovaná fašistickým Maďarskom za pomoci Hitlera po viedenskej arbitráži po roku 1938. A dnešní slovenskí buržoázni politici (najmä krajná pravica) sa tvária ako tie tri opice – nechcú vidieť, nechcú počuť, nechcú hovoriť.
Maďari, i tí „naši“ s radosťou a uspokojením prijali rozbitie a zbombardovanie Juhoslávie americkým agresorom. Však išlo o Slovanov, ich odvekých nepriateľov na život a na smrť.
Ich favoritom sa stalo samozrejme Kosovo. Od EÚ či OSN očakávali, že spravia precedens podľa vzoru Hitlera v Mníchove a rozhodnú o časti územia suverénneho štátu, samozrejme bez neho. Pravdou je, že nečakali so založenými rukami, ale medzinárodná maďarsko–židovská lobby (to čo Slováci nemajú a ani nevedia) intenzívne „pracovala“ v prospech Kosova a tým i v prospech maďarskej iredenty.
Tzv. maďarskí politici, alebo skôr politické patvary v slovenskom parlamente, vedené a riadené Budapešťou, vo svojich šovinistických extempore zašli tak ďaleko, že naše južné kraje sú podrobené maďarizácii ako za Apponyiho.
Môžu si to dovoliť a môžu ísť ešte ďalej, pretože slovenská politika, ktorá má chrániť záujmy Slovenska, slovenského národa, je proti tomuto agresorovi ako v hypnóze.
Nedokáže adekvátne reagovať na maďarské vyčíňanie na slovenskej zemi. Provokácie v podobe napríklad požiadaviek na zrušenie Benešových dekrétov, odškodnenie či ospravedlňovanie sa Maďarom nachádzajú nielen pochopenie, ale i podporu časti slovenskej pravice a o reakciách tzv. slovenských, nazývaných tiež verejnoprávnych médií ani nehovoriac.
Výpočet toho, čoho sa Maďari dopustili na Slovákoch, slovenskom národe a Slovensku by bol neuveriteľne dlhý: krutá maďarizácia, likvidácia slovenského školstva, likvidácia Matice Slovenskej, násilné pomaďarčovanie slovenský miest a obcí, deportácia slovenských detí na pomaďarčenie, nevrátenie slovenských národných kultúrnych pamiatok, vraždy, násilnosti, teror, porušovanie dohôd, atď. Teda kto, komu a za čo sa má ospravedlňovať, kto koho a za čo odškodňovať?
Tolerancia či rešpekt voči sfanatizovanej šovinistickej a revanšistickej hydre je nimi chápaný ako signál slabosti a ich pravdy, priam ich navádza na nekontrolovateľné konanie.
Zrejme iba jednotná, suverénna politika, suverénneho štátu a dôrazná reciprocita, tvrdé a jednoznačné presadzovanie a požadovanie oprávnených a zákonných záujmov, môže ochrániť Slovensko.
Žiaľ, záujem buržoáznej politiky nášho štátu i celej „slávnej a velebenej“ Európskej únie je zjavne niekde úplne inde. Na škodu oboch národov, ale i Strednej Európy.
Viac na webe TU!  

ODKAZY
Slováci
Vzťahy


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.com

 
 

 

 

 

 

 

Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk

Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu

By Cezmin Slovakia 29.11.2012
Seniorka - Súvislosti
 

Skvělý projev německé levicové poslankyně.
Nezapomeňte si zapnout titulky (pokud tam nebudou).
pro český překlad KLIKNI NA DOLNÍ LIŠTĚ NA OZUBENÉ KOLEČKO

Sahra Wagenknecht: "Kde to žijete, paní Merkelová"
https://www.youtube.com/watch?v=t3PQ8y7aClA&feature=share
<iframe width="560" height="315" src="//www.youtube-nocookie.com/embed/t3PQ8y7aClA" frameborder="0" allowfullscreen></iframe>

http://suvislosti.eu

 Napísali... pozitíva i negatíva...

Maďarsko - náš sused

Pri minimálnej tolerancii by sme neboli ďaleko od pravdy pri tvrdení, že z Maďarska nemožno za celú históriu zaznamenať ani jediný pozitívny susedský krok.
Ide to tak ďaleko, že Maďarsko voči niektorým svojim susedom, a k Slovensku zvlášť, trvale vedie psychologickú vojnu, pričom toto jedovaté semeno intolerancie u maďarskej verejnosti, odchovanej na sfalšovaných dejinách a povýšeneckej etnocentrickej samoľúbosti, padá na „úrodnú“ pôdu.
Politika Maďarska voči susedom je plná ultimát, arogantných a povýšeneckých vyhlásení, ktoré v podstate susedské vzťahy destabilizujú.
Akí sú Maďari ako susedia výstižne charakterizoval dobrý znalec maďarského živlu, škótsky publicista Scotus Viator už v r. 1908 keď zaznamenal, že:
„Holá pravda je taká, že Maďari svojim slovanským susedom pripisovali rovnaké pohnútky, aké mali oni sami: nazdávali sa, že Slovania musia byť rovnako neznášanliví.
Ťažisko Maďarského strachu a intolerancie voči susedom akoby malo základ práve v tom, že Maďari svoje vlastné psychologické úchylky a tendencie – expanzia, požadovačnosť, vyvyšovanie sa nad druhých – pripisujú „tým druhým“.
Ani desiatky rokov nič nezmenili na tejto charakteristike.
Spomínané psychologické úchylky a nenormálne tendencie sú trvalou prekážkou k rovnoprávnemu partnerstvu a slušnému spolunažívaniu medzi našimi národmi.
Príčin je samozrejme mnoho. Ak prehliadneme „argumenty“ žlčovitých šovinistov, na „svetlo božie“ sa derie až chorobne utajovaná, skrývaná pravda:
totiž žiaden národ v Európe, a snáď ani vo svete, neprekrútil a nesfalšoval vlastnú históriu tak ako Maďari.
Úsilie vymazať z maďarských dejín, či aspoň do najväčšej možnej miery minimalizovať existenciu a význam okolitých národov, predovšetkým Slovanov, je najmä od roku 1867 a ďalej po roku 1918 úporné a systematické a trvá dodnes.
Je to snaha odstrániť svojich historických učiteľov, snaha kultúrnych kópií zničiť originál – aby si napríklad maďarská mládež už odmala fixovala nadradenú pozíciu maďarstva v dejinách. Vykonštruovali si teda iné – ligotavé dejiny, ktoré vnucujú svojim potomkom i svetu. Pravda je však iná.
Predkovia Maďarov prišli do Karpatskej oblasti z ďalekej Ázie.
Jediné čo vtedy vedeli boli lúpeže a násilie. K usadeniu v tejto oblasti boli vlastne donútení radou okolností, ktoré v zásade popierajú. Akí boli? Nemecký dobový kronikár Otto z Fresingu, ktorý s križiakmi v roku 1147 prechádzal touto oblasťou podal o maďarských predkoch toto svedectvo:
„Spomínaní Uhri majú totiž mrzké tváre, vpadnuté oči, sú nízkej postavy. Ich jazyk a mravy sú barbarské a divé, takže právom možno viniť osud, či skôr obdivovať božiu trpezlivosť, ktorá – ani by som nepovedal ľuďom, ale akýmsi ľudským obludám, dala takú krásnu krajinu...“
Do Karpatskej kotliny boli dohnaní Bulharmi a Pečenehmi.
Na tomto úteku – teda nie terajší iluzórny obraz o víťaznom príchode či vpáde – prišli o množstvo rodín i stád dobytka a uprosili Svätopluka II, aby mohli v Potisí prezimovať. Prišli do krajiny, kde na nich nikto neútočil.
Len čo im priazeň okolia dovolila zorientovať sa a zmocnieť, obrátili sa proti nej a obnovili svoje krvavé a lúpežné remeslo.
Chorobná snaha ovládnuť oveľa väčší priestor, než na aký stačil ich početný stav ich poznamenala na celé veky a táto sa v špecifickej podobe prejavuje i dnes. Keby nepretržite nenasávali zdroje z okolia, teda neoberali o ne iné národy, bol by ich postihol podobný osud ako Avarov i Hunov. Staromaďarská enkláva v srdci Európy priťahovala i ďalšie divoké kočovné kmene a tak v 13. storočí splynuli a krížili sa s divými Kumánmi, čo im pravdepodobne umožnilo prežiť.
Avšak strach z vlastného zániku, túžba po nadvláde a kultúrna zaostalosť vyústili do neuveriteľnej neznášanlivosti so susedmi, ale i medzi príbuznými kmeňmi. I preto boli vlastne dotlačení, donútení k poľudšteniu a prijatiu určitých civilizačných zásad. Samozrejme, že historické pravdy o násilnom usadení, pokresťančení i vytvorení uhorského štátu zúrivo popierajú. Trianonom vytvorený maďarský štát v roku 1920, vodné dielo Gabčíkovo i ďalšie civilizačné kroky sú na samostatné kapitoly.
Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 zmocnili vlády nad Uhorskom, premenili ho na žalár národov.
Vládnuca vrstva – ten skutočný maďarský pánsky národ, paradoxne prevážne z nemaďarskej krvi – nastolila v Uhorsku režim štátneho terorizmu, korupcie a svojvôle a podľa dobových historikov (samozrejme nemaďarských) znovu ožili ázijské pomery. Že neskôr, v roku 1920 so vznikom vlastného štátu si zaviedli režim s fašistickými charakteristikami ani neprekvapuje.
Preto i za logické pokračovanie možno považovať to, že sa Maďari v oboch svetových vojnách postavili na stranu agresora, a tým aj na stranu porazených. Ani po tom však nedokázali normálne a slušne, podľa noriem medzinárodného práva, spolunažívať so svojimi susedmi.
Naopak – na oboch mierových konferenciách ich zástupcovia nielen že nevystupovali ako porazení, ale sa štylizovali do role víťazov a moralizátorov, pričom vo svojom národe naďalej živili a živia myšlienky revanšu a vzbury.
Porážky sprevádzajú Maďarov v 20. storočí, ako to povedal jeden zo súčasných maďarských politikov.
Je to preto (ale to už onen politik nepovedal), že ani po jednom, zjednodušene povedané, z historických prešľapov ako bola napríklad násilná maďarizácia, uhorský štátny terorizmus, obe svetové vojny, krvavá okupácia južného a východného Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny sa nedokázali vyrovnať s históriou ako iné kultúrnejšie národy a prejsť morálnou očistou.
Naopak – všetko považujú za krivdu na maďarskom národe a voči susednom neprestali používať arogantný politicky rasizmus.
Za celú svoju existenciu sa nezbavili zlozvyku hľadať chyby zásadne mimo seba a zvaľovať všetko zlé na nepriazeň osudu, iné národy, iné štáty.
Útek pred realitou je v maďarskom národe zakorenený ako komplex, ktorého sa nevedia zbaviť.
Jeho prejavy možno nájsť už v dávnej, ale i novodobej histórii. Len s údivom môžeme sledovať, ako napr. bez zaváhania sfalšovali pápežskú bullu Silvestra II. z roku 1001 a prikrášlili legendu o Štefanovi I. Sami sa vyhlásili za pilier obrany európskej civilizácie i kresťanstva.
Pritom neváhali odvrhnúť nemaďarské národy Uhorska, svojich učiteľov kultúry a civilizácie, a vygumovať ich z uhorských dejín.
Neváhali vyhlásiť mnohonárodné Uhorsko, v ktorom maďarstvo dlhodobo hralo iba druhé husle, za výhradne maďarský štát.
Ako civilizačne najslabšie etnikum odkázané na pomoc zvonku sa bez zaváhania vyhlásili za najvyspelejší a najkultúrnejší národ, predurčený na výnimočné historické poslanie v celom karpatskom priestore. Bez studu zatajujú deficit výrazných osobností z vlastných radov a z dejín si prisvojili celú plejádu osobností nemaďarského pôvodu – Nemcov, Chorvátov, Slovákov, Rumunov, Židov.
A akých mal vodcov tento neurotický národ? Dejinami boli vedení väčšinou cudzími vodcami.
Ani len Arpádovci neboli etnickí staromaďari – boli to chazarskí Turci skrížení so Slovanmi. Ani medzi uhorskými kráľmi sa nenachádzajú Maďari – Karol Róbert bol Talian, Samuel Aba Kabar – Chazar, Matej Korvín – Rumun, Jagelovci – Poliaci, Habsburgovci – Nemci ... A oveľa lepšie to nebolo ani v závere uhorských dejín.
Do revolúcie v rokoch 1848-1849 viedli Maďarov pomaďarčení Slováci – Lajos Kossuth (Ľudovít Košút) a Sándor Petöfi (Alexander Petrovič) ako najväčší maďarský básnik. Obaja sa naučili po maďarsky až v škole, podobne ako „najväčší Maďar“ István Széchenyi (pôvodne Sečanský).
„Veľký zveľaďovateľ maďarskej vlasti“, fašista Miklós Horthy bol tiež len poltuctovým Maďarom a poriadne sa po maďarsky ani nenaučil.
Po tomto by mohlo nasledovať veľakrát prečo, na ktoré by samotní civilizovaní a vzdelaní Maďari mali hľadať pravdivú odpoveď. Prečo napríklad prekrútili politický odkaz sv. Štefana a v rozpore s ním ako zmyslov zbavení presadzujú politickú filozofiu etnickej výlučnosti a nadradenosti?
Prečo a kam zmizli národnostné menšiny žijúce na území Maďarska?
Prečo z vojnových zločincov vyrábajú národných hrdinov.
Prečo v minulosti i teraz maďarskí politici uplatňujú Horthyho zásadu farizejskej dvojtvárnosti „inak doma konať a inak do sveta hovoriť“? Prečo je maďarská interpretácia dejín v rozpore s historickou pravdou? Ale tadiaľto cesta nevedie. Maďari nie sú ochotní ani pripravení poznať pravdu a porozumieť jej.
Naďalej sa budú prioritne venovať vyrábaniu imidžu Maďarska ako krajiny a národa s bohatými a údajne skvelými historickými tradíciami, dynamickou ekonomikou, liberálnou a demokratickou politikou a vzornou starostlivosťou o menšiny. Veľmi výstižne o tomto píše Jerguš Ferko: „Maďari dokonale pochopili, že čím má „produkt“ viac defektov, tým mohutnejšia musí byť reklama.
Presvedčili Západ, aby sa na strednú Európu pozeral maďarskými očami. Hlavný politický pacient strednej Európy sa pasuje na jej lídra“!
Maďarské kokošenie, prisvojovanie si cudzích zásluh chorými vyhláseniami, donútilo k reakcii i hlavného rabína v Budapešti Landeszmana, ktorý v rozhovore pre noviny Igen v apríli 1993 povedal: „Keby sme vymenovali všetkých židov a hodnoty ktoré vytvorili, a keby sme ich vyňali z Maďarska, z maďarskej kultúry, okrem širokých gatí a barackovice by neostalo nič“.
Maďari nemajú problém s klamaním seba i sveta o svojom príchode – vpáde na toto územie. Stále omieľajú lož o tom, že oni sú pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom. V maďarskom parlamente majú 16-metrový obraz nazvaný Príchod starých Maďarov, ktorý namaľoval jeden z najväčších maďarských maliarov Mihály Munkacsy. Na obraze sú rytieri – víťazi, v nablýskaných pancieroch, so skvelou oceľovou výzbrojou, na krásne ošírovaných vraníkoch.
Týchto (má to byť Arpád s družinou) vítajú miestni chudáci v chatrnom oblečení, očividne sociálne i kultúrne zaostalejší. Pravda je však presne opačná. Svätozár Hurban Vajanský obraz jednoducho a výstižne nazval „Maľovaná lož“. A vôbec to nebolo preto, že tento skvelý maďarský maliar mal nemecký pôvod a jeho meno bolo Michal Lieb. Usvedčiť ich z klamstva je dnes pomerne jednoduché.
Seriózna a objektívna historická veda spolu s archeologickými nálezmi poskytujú množstvo dôkazov kto tu bol skutočne pôvodným, autochtónnym obyvateľstvom.
Maďari vychovávaní v extrémnom nacionalizme okorenenom oficiálnym rasizmom boli takí obalamutení bájnymi pravdami, že mnohých z nich archeologické vykopávky z čias Veľkej Moravy privádzali do nepríčetnosti. Je známe i to, ako Maďarska akadémia vied (jedným z jej zakladateľov bol spomenutý gróf Széchenyi – Sečanský) „zametala“ stopy po dejinnej prítomnosti Slovanov na území Maďarska.
Laicky by sme sa mohli spytovať, ktože tu Arpádovcov pokorne vítal, keď tu oni boli prví a krajina ľudoprázdna? Alebo komu to tu vládol už v 7. storočí knieža Samo? S kým tu už v 8. storočí pred vpádom Arpádovcov tak úporne bojovali germánske kmene a rímske légie? Sú hluchí aj k tomu, že už tisíc rokov pred vpádom ich predkov razili Kelti na bratislavskom a ďalších hradiskách mince – tetradrachmy.
Ďalším z množstva veľkomaďarských bludov, ktoré je prekrútením historickej pravdy je tvrdenie, že Štefan I. bol maďarským kráľom a bol korunovaný svätoštefanskoku korunou. Založil vraj maďarský štát a že maďarská politika sa riadi jeho odkazom. Tieto tvrdenia sú ilúziou, klamstvami.
Ale dnešní Maďari tomuto neochvejne veria. Pritom Štefan I. vlastným menom Vajk sa stal zakladateľom multietnického uhorského štátu predovšetkým za pomoci slovanských a staroslovenských panovníkov – napr. Poznan a Hunt – a z vôle Nemcov. Aby mohol byť panovníkom takéhoto formátu, aby mal podporu staroslovanských panovníkov Veľkej Moravy i Franskej ríše, musel zavrhnúť vlastné pohanské kulty a prijať určité civilizačné a kultúrne normy tej doby, teda i kresťanstvo.
Toto vyvolávalo u starých Maďarov, či Uhrov zúrivý odpor, povstania i snahu Štefana – Vajka zlikvidovať. Netolerantných násilníkov vedených županom Koppanyim, so svojimi staromaďarskými turulmy Vajk porazil prevážne s nemaďarským vojskom pri Verspréme.
Čo sa týka odkazu Štefana I., ten spočíva napr. vo výrokoch (ako ponaučenia pre svojho syna Imricha), že „sila kráľovstva spočíva v mnohonárodnosti ľudí, ktoré v ňom žijú“. A ďalej, že „krajina jednej reči a jedného mravu je nerozumná a krehká“. Ako tento odkaz zmrzačili jeho pokračovatelia až do súčasnosti je známe a nevyvrátiteľné. Je až komické a zároveň tragické ako putujú históriou so štítom sv. Štefana a za štítom mašírujú pod turulmy nespratní a násilnícki koppanyiovci.
Za prerobenie vlastnej histórie možno považovať i legendy o tzv. svätoštefanskej korune, ktoré iste lahodia maďarskému uchu, ale sú v skutočnosti klamstvom. Štefan I. – Vajk bol korunovaný nie tou korunou, ktorú strážia v maďarskom parlamente, ale zlatou čelenkou. Táto slúžila na korunovanie ďalších uhorských kráľov až do roku 1074, kedy ňou bol korunovaný a potom moci zbavený Šalamún, ktorý si túto korunu – čelenku zobral so sebou pri úteku do exilu (do Rakúska), kde sa stratila. Zjavne pochybné sú i tvrdenia, že túto čelenku Štefanovi – Vajkovi daroval pápež a že sa stal kráľom z jeho vôle.
Vystavená koruna je vlastne zlepenec z troch časti: jej základ – dolná časť pochádza najskôr z rokov panovania Gejzu I. (1074-1077) a horná sa datuje z rokov panovania Belu III. (1172-1196). Prvý uhorský kráľ Štefan – Vajk zomrel v r. 1038, takže vystavená tzv. svätoštefanská koruna nemá so sv. Štefanom skutočne nič spoločné.
Sú i ďalšie historické udalosti, ktoré vykladajú po svojom, vo veľkej miere nepravdivo a neobjektívne, s aziatskou spupnosťou, vypočítavosťou a falošnosťou. Tak tomu je s výkladom revolúcie v roku 1848-49, ďalej napríklad obdobím po Rakúsko – uhorskom vyrovnaní v roku 1867, prvou i druhou svetovou vojnou, kontrarevolúciou v r. 1956, Gabčíkovom až do dnes.
Zvláštnu pozornosť si však zasluhuje Trianonská mierová zmluva z r. 1920, ktorú väčšina Maďarov považuje za národnú tragédiu. Nechcú pritom pochopiť, že Trianon bol logickým vyústením a zavŕšením politiky maďarskej elity, ktorá jednoducho zlyhala. Pri každom výročí podpisu Trianonu maďarský parlament drží minútu ticha. Toto nie je folklór, ale arogantný a neotesaný prejav štátneho revanšizmu.
S tzv. demokratickou Európou to samozrejme ani teraz nepohne. Je to preto že tento revanš a nacionalizmus je namierený proti slovanským národom?
Čo vlastne znamená Trianon, ktorý Maďari i dnes bežne nazývajú mierovým diktátom? 4. júna 1920 vo Francúzsku na zámku Grand Trianon pri Paríži víťazné mocnosti Dohody mierovou zmluvou potvrdili výsledky I. SV.
Touto zmluvou boli určené hranice novo vzniknutých štátov v strednej Európe. Priznaním práva tamojším národom na sebaurčenie skončila éra maďarského kolonializmu a národnostného útlaku. A práve toto dodnes považujú Maďari za krivdu a tragédiu a žialia za polofeudálnym a násilníckym Uhorskom. Z Uhorska sa po Trianone odčlenili dve tretiny územia s 10 miliónmi ľudí – Srbov, Chorvátov, Slovincov, Rusínov, Rumunov a Slovákov.
Na území teraz už maďarského štátu ostalo najmenej milión Nemaďarov, ktorí sa nikdy nedočkali reálnych menšinových práv a časom podľahli násilnej asimilácii.
Po Trianone Maďari na všetky strany rozposielali stohy sťažností, vysvetlení, protestov a hanopisov, ktorých cieľom bolo a je revidovať Trianon. V týchto maďarských dokumentoch je Československo dôsledne uvádzané ako „český štát“ a Slováci tu figurujú len ako „útočníci, zákerníci, inferiórne a nekompetentné individuá, v lepšom prípade akýsi obyvatelia horských krajov.“
Po roku 1920 sa Maďarsko stalo na dlhé desaťročia nedemokratickým zaostalým chudobincom, čo vážne naštrbilo ich oficiálny mýtus o výnimočnosti maďarského národa a jeho historickom poslaní v Karpatskej kotline.
Budapešť preto obchádzali mrákoty z toho, že Trianon znamená koniec nasávaniu cudzích národných bohatstiev, čo bolo jadrom maďarskej politiky, že je koniec násilnému pomaďarčovaniu, udržiavania nemaďarov v zaostalosti, že je koniec lacnej pracovnej sily, že je koniec vysávania nemaďarskej inteligencie.
Čo sa týka menšín, Maďarsko v rozpore s Trianonom, tieto na svojom území takmer zlikvidovalo. Ale maďarské menšiny v susedných štátoch požívajú bohatú paletu menšinových práv.
Maďarskou odpoveďou na túto toleranciu je neustále vyrábanie problému práve z menšinovej otázky, ale striktne viazanej iba na otázku práv a nadpráv pre Maďarov.
Maďar je v ich chápaní a výklade ohrozeným druhom. Pritom na Slovensku je táto menšina z veľkej časti tvorená násilne pomaďarčenými Slovákmi z Oravy, Liptova a Kysúc a pomaďarčenými Cigánmi. Budapešť si z menšín v susedných krajinách spravila piatu kolónu, ktorá sa najmä po prevrate tak i chová.
Pritom úlohou týchto treťotriednych Maďarov je naplniť veľkomaďarské iredentistické ciele.
Týmto sa Maďarsko po roku 1920 samo identifikuje ako výrazne destabilizujúci faktor a medicínsky povedané je ako mokvajúci vred strednej Európy.
V r. 1989 si Budapešť išla zlámať krk ako aktívne likvidovali socializmus, pretože prevratom im blesla nádej na uskutočnenie veľkomaďarského sna, teraz v divokom kapitalizme.
Pri úteku do NATO boli paradoxne, na ich nemilé prekvapenie pribrzdení práve USA, odkiaľ im dnes vidno iba škrpále. James Baker, americký minister zahraničných vecí v januári 1994 totiž prehlásil:
“Nemôže byť členom NATO Maďarsko, ktoré spolupracuje so separatistickými hnutiami v Rumunsku a na Slovensku a v ktorom sa dostávajú k moci nacionalistické skupiny, aby sa potom pokúsili anektovať tieto územia a tam žijúce národy.“
Neuveriteľne výstižná a presná charakteristika maďarského iredentizmu. Škoda, že tak rýchlo odišla do zabudnutia.
Budapeštianska revanšistická politika po prevrate v r. 1989 dala jasný signál a pokyn maďarskej iredente, že myšlienky panhungarizmu sú živé a obnovenie Veľkého Maďarska aktuálne. Potvrdzujú to i verejné vyhlásenia významných maďarských politikov.
Napr. poprevratový predseda maďarskej vlády sa „cíti byť premiérom 15 miliónov Maďarov“, pričom Maďarsko má 10 miliónov obyvateľov.
Alebo Sándor Kávassy, podpredseda parlamentu verejne vyhlásil, že „je mojím svätým presvedčením, že Maďarsko je všade tam, kde žijú Maďari“.
Je to až neuveriteľná podoba s Hitlerom, ktorý v roku 1938 vyhlasoval, že „Nemecko je všade tam, kde žijú Nemci“. Potom začala zničujúca 2. sv. vojna.
A prikrčené Slovensko mlčí, Európa tiež.
Priam fatálnou chybou bolo pustenie týchto „henleinovcov“, teraz zhrčených do jednej partaje, do slovenskej vlády!!! Ale túžba slovenských politických trpaslíkov po moci bola silnejšia ako národný a štátny záujem Slovenska.
Túto príležitosť dôsledne využili vo svoj prospech. Masová infiltrácia maďarského, či janičiarskeho živlu do všetkých štátnych i spoločenských štruktúr, za podpory svetoobčanov Slovákov vytvorila výborné predpoklady pre autonómiu a separáciu.
Línia je v podstate vykolíkovaná fašistickým Maďarskom za pomoci Hitlera po viedenskej arbitráži po roku 1938. A dnešní slovenskí buržoázni politici (najmä krajná pravica) sa tvária ako tie tri opice – nechcú vidieť, nechcú počuť, nechcú hovoriť.
Maďari, i tí „naši“ s radosťou a uspokojením prijali rozbitie a zbombardovanie Juhoslávie americkým agresorom. Však išlo o Slovanov, ich odvekých nepriateľov na život a na smrť.
Ich favoritom sa stalo samozrejme Kosovo. Od EÚ či OSN očakávali, že spravia precedens podľa vzoru Hitlera v Mníchove a rozhodnú o časti územia suverénneho štátu, samozrejme bez neho. Pravdou je, že nečakali so založenými rukami, ale medzinárodná maďarsko–židovská lobby (to čo Slováci nemajú a ani nevedia) intenzívne „pracovala“ v prospech Kosova a tým i v prospech maďarskej iredenty.
Tzv. maďarskí politici, alebo skôr politické patvary v slovenskom parlamente, vedené a riadené Budapešťou, vo svojich šovinistických extempore zašli tak ďaleko, že naše južné kraje sú podrobené maďarizácii ako za Apponyiho.
Môžu si to dovoliť a môžu ísť ešte ďalej, pretože slovenská politika, ktorá má chrániť záujmy Slovenska, slovenského národa, je proti tomuto agresorovi ako v hypnóze.
Nedokáže adekvátne reagovať na maďarské vyčíňanie na slovenskej zemi. Provokácie v podobe napríklad požiadaviek na zrušenie Benešových dekrétov, odškodnenie či ospravedlňovanie sa Maďarom nachádzajú nielen pochopenie, ale i podporu časti slovenskej pravice a o reakciách tzv. slovenských, nazývaných tiež verejnoprávnych médií ani nehovoriac.
Výpočet toho, čoho sa Maďari dopustili na Slovákoch, slovenskom národe a Slovensku by bol neuveriteľne dlhý: krutá maďarizácia, likvidácia slovenského školstva, likvidácia Matice Slovenskej, násilné pomaďarčovanie slovenský miest a obcí, deportácia slovenských detí na pomaďarčenie, nevrátenie slovenských národných kultúrnych pamiatok, vraždy, násilnosti, teror, porušovanie dohôd, atď. Teda kto, komu a za čo sa má ospravedlňovať, kto koho a za čo odškodňovať?
Tolerancia či rešpekt voči sfanatizovanej šovinistickej a revanšistickej hydre je nimi chápaný ako signál slabosti a ich pravdy, priam ich navádza na nekontrolovateľné konanie.
Zrejme iba jednotná, suverénna politika, suverénneho štátu a dôrazná reciprocita, tvrdé a jednoznačné presadzovanie a požadovanie oprávnených a zákonných záujmov, môže ochrániť Slovensko.
Žiaľ, záujem buržoáznej politiky nášho štátu i celej „slávnej a velebenej“ Európskej únie je zjavne niekde úplne inde. Na škodu oboch národov, ale i Strednej Európy.
Viac na webe TU!  

ODKAZY
Slováci
Vzťahy


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.com

 
 

 

 

 

 

 

Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk

Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu

By Cezmin Slovakia 29.11.2012