wz
 


 Ako vieme, tak rozprávkový svet je pre mnohých ľudí a pochopiteľne prevažne detí tým, čím by chceli, aby svet bol. Rozprávkové príbehy a rozprávkové postavičky sú prosto často oporou pre nás samotných. Ani v rozprávkach nie je všetko krásne a ružové a nájdeme v nich veľa vecí, ktoré sú mnoho krát priam drastické, ale hlavným poslaním rozprávok je pre všetkých azda práve to, že aj keď v živote takmer skoro nič nie je jednoduché a svet nie je najbáječnejším miestom pre život, je nutné neustále bojovať.  Vďaka rozprávkam sme sa naučili, že existuje dobro a zlo a našťastie sa podarilo našim podvedomím udržať si informáciu, že všetko sa dá nejako vyriešiť.
Často sú to aj zložité spôsoby, ako docieliť svoj cieľ, ale základ je jasný - pri vynaložení všetkých síl, umu a určitej dávky chytrosti, môžeme za pomoci dostatočnej vytrvalosti vyhrávať. No a to ide.
Ako by sa nám žilo, keby sme toto všetko nemali zakorenené v podvedomí od detstva... Asi by to nebolo moc veselé. Všetkého by sme sa báli, nič by sme nedosiahli a zlo by malo voľnú cestu. Áno, áno... je to večný boj, ale vieme o ňom našťastie skôr, ako nás niečo zlé či nepríjemné stretne. Sme na život aspoň čiastočne pripravení a to je moc dobre.
A rovnako tak aj našim deťom a vnúčatkám je treba povedať a rozprávať rozprávky. Už len to, že ste s nimi im veľmi pomáha a pomáha im to určovať jednak ich ďalší smer a štýl, ale aj automaticky získavajú dobré návyky, ako napríklad, že rodina je rodina, že je dobré veci riešiť alebo že patrí práve sem a že všetko je ako má byť .
A aké rozprávky sú pre deti najlepšie? Aké rozprávky sú pre deti toho či ono veku najvhodnejšie? Je lepšie rozprávky deťom čítať alebo rozprávať naspamäť? No... otázok je veľa, ale isté je, že čoskoro nájdete tie najlepšie spôsoby aj odpovede. U každého dieťaťa je to iné a len Vy budete za chvíľu vedieť, čo je pre Vaše deti správne, čo im pomáha najviac, čo majú rady a čo potrebujú.


Spomínam si na rozprávky o Prekrásnej Vasilise a Vasilise premúdrej. Obe sa mi veľmi páčili. Jedna pre detskú dušu otvorenú fantáziu o bábike, ktorú Vasilisa dostala darom od zomierajúcej matky a druhá o tajomných silách temna, ktoré väznili múdru krásavicu v podobe žaby. Obe v sebe skrývali BOJ nielen o holé prežitie, ale hlavne o boji dobra so zlom. Skryté sily v nás. Rada by som si pozrela aj sfilmované rozprávky, no TV ich neponúka, namiesto toho naše vnúčence čumia na amerikánske kydy o zabíjaní a prenasledovaní príšer a hrozieb z vesmíru od mimozemšťanov, čo je v zárodku choré, pretože vesmír nám nehrozí, len ľudská neschopnosť pochopiť čo sa deje medzi nebom a zemou vidí príšery vo vesmíre. Neviem prísť "na chuť" dnešným tzv."moderným" rozprávkam. Bohužiaľ a preto sa rada vraciam k rozprávam môjho detstva, ktoré majú čo povedať  a majú nosné myšlienky na rozdiel od tých tzv.moderných amerikánskych nie rozprávok, ale kydov.

Žil bol raz v jednom cárstve kupec. Dvanásť rokov prežil so svojou ženou, dožili sa len jednej dcéry, krásnej Vasilisy. Keď sa matka chystala umrieť, malo dievčatko ešte len osem rokov. Pred smrťou si žena kupca dcérku zavolala, siahla pod prikrývku, vytiahla bábiku, podala ju Vasilise a povedala:
"Počúvaj dobre, Vasilenka, nezabudni splniť moje posledné želanie. Lúčim sa so životom a s rodičovským požehnaním Tí tu zanechávam túto bábiku. Chráň ju vždy pri sebe, nikomu ju neukazuj, a ak Ťa stretne kedy nejaké nešťastie, nakŕm ju a popros o radu. Nasýti sa, poradí Ti, ako nešťastie napraviť. "Potom dcérku pobozkala a vypustila dušu.

Po smrti svojej ženy držal kupec smútok, ako sa sluší, čoskoro sa však začal obzerať ako by sa znovu oženil. Bol to dobrý človek, o nevesty nemal núdzu, najviac zo všetkých sa mu ale zapáčila jedna vdova, nie už najmladšia, dve dcéry mala, skoro rovnako staré ako Vasilisa ..... povedalo by sa: skúsená matka a riadna gazdiná.


Kupec sa s tou vdovou oženil, lenže zle pochodil: nenašiel v nej dobrú matku pre svoju Vasilisu. Vasilisa bola najprvšou krásavicou z dediny, macocha aj nevlastné sestry jej závideli krásu, trápili ju tou najťažšou prácou, aby drinou schudla, od vetra a slnka v tvári stmavla ..... Trudný život s nimi mala dcérka nešťastná.



Avšak Vasilisa všetko trpezlivo znášala, zo dňa na deň bola krajšia, v tvári plnšia; zato macocha a jej dcéry chudli, zlosťou špatneli, hoci obe v jednom kuse sedeli s rukami v lone ako milosťslečny. Ako, že to tak mohlo byť? No, Vasilise verne pomáhala jej bábika, bez tej by si so všetkou prácou ťažko poradila. Však jej tiež Vasilisa, než si sama sadne k jedlu, ponúkne to najchutnejšie sústo, a potom večer, keď idú všetci spať, zavrie sa s ňou do komôrky, zas ju hostí, nabáda ju: "
Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj. U tatíčka doma žijem, radosti tú neužijem, macocha by ma najradšej zo sveta zniesla. Poraď mi, panenka, čo a ako, čo si mám počať a čo urobiť?"
Bábika sa navečeria, potom jej poradí, poteší ju v jej žiali a druhého dňa urobí všetko za ňu. Vasilisa zatiaľ odpočíva v chládku, trhá kvietky, záhony má už dávno vypleté, kapusty zaliate, vodu na nosenú, pec roztopenú, bábika jej ukáže aj kvety proti opáleniu ..... predobre sa žije dcérke s jej bábikou.


Ubiehali roky, Vasilisa vyrástla, už z nej bola nevesta. Všetci ženísi v meste sa o ňu uchádzajú, o macochine dcéry žiadny ani okom nezavadí. Macocha sa hnevá ešte viac, všetkým ženíchom odpovedá: "Nevydám predsa mladšiu skôr ako staršie dve!" Vypoklonkuje ich z domu, na Vasilise si vylieva zlosť bitím.


Raz musel kupec odísť na dlhý čas za obchodom. Macocha sa zatiaľ odsťahovala do druhého domu; za domom sa černel hustý les, v lese na čistinke stála chalúpka, v chalúpke bývala baba Jaga. Sotva sa macocha presťahovala do nového, čo chvíľa posiela nenávidenú Vasilisu do lesa, hneď pre to, hneď zas pre ono, tá sa však zakaždým vráti domov živá, zdravá: bábika jej vždy ukáže cestu, nikdy ju nenechá zablúdiť k chalúpke baby Jagy.


Prišla jeseň. Macocha rozdelila dcéram prácu na večer: jednej nariadila robiť paličkovanú čipky, druhej pliesť pančuchy, Vasilise priasť a všetkým prísne nakázala, koľko diela majú urobiť. V celom dome zhasla svetlo, udusila oheň, nechala len sviečku tam, kde pracovali, a išla spať. Dievčatá sa dali do diela. V tom začala sviečka čadiť. Jedna z macochiných dcér priniesla Flitwick (kratiknot-prútie omotané bavlneným vláknom), aby svetlo napravila, ale namiesto toho, ako jej matka prikázala, akoby náhodou tú sviečku uhasila.
"Tak, a čo teraz?" Spustili dievčatá. "V celom dome ani iskrička, práce máme ešte veľa, jedna musí bežať k babe Jage pre oheň."
"Ja nepôjdem," povedala tá, čo paličkovala čipky, "od špendlíkov tu mám svetla dosť."
"Ja tiež nie," povedala tá, čo plietla pančuchu, "mne na prácu svietia ihlice."
"Pôjdeš ty!" Rozkríkli sa obe. "Hybaj za babou Jagou pre oheň!" A už ženú Vasilisu z izby.
Vasilisa zašla do svojej komôrky, postavila pred bábiku prichystanú večeru a povedala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: sestry ma posielajú na oheň za babou Jagou."
Bábika sa nasýtila, očká jej blysli ako dve svetielka.

"Neboj sa, Vasilisa. Choď, kam Ti sestry rozkázali, len ma vezmi so sebou. So mnou sa Ti ani u baby Jagy nestane nič zlé. "
Vasilisa sa prichystala na cestu, bábiku si dala do vrecka, prežehnala sa a vydala sa do čierneho lesa.




 

Ide, celá sa trasie, vtom sa okolo mihne jazdec na koni: celý biely, v bielom šate, biely kôň aj postroj biely ..... vonku začne svitať.
Ide ďalej, a vtom druhý jazdec: celý červený, v červenom šate, červený kôň aj postroj červený... na oblohu vyšlo slnko.
Celý deň a celú noc išla Vasilisa, až ďalší večer došla na čistinu k chalúpke baby Jagy.


Plot okolo je z ľudských kostí, z plota trčia ľudskej lebky, v lebkách sú oči, pri bránach miesto stĺpikov ľudské nohy, miesto závor ruky, miesto zámku čeľusť plná ostrých zubov. Div že Vasilisa hrôzou neumrela, zostala stáť ako primrznutá. A tu znova jazdec: celý čierny, v čiernom šate, čierny kôň aj postroj čierny. Pricválal k bráne, zmizol, akoby ho krajina pohltila... na čistinu padla noc. Tma však netrvala dlho: oči v lebkách rozhoreli, na čistinke bolo naraz svetlo ako vo dne. Vasilisa sa roztriasla hrôzou, lenže nevedela, kam sa zvrtnúť, a tak stála, krôčik nebola schopná urobiť.


Za chvíľu sa v lese strhlo božie dopustenie: stromy zapraskali, suché lístie zašušťalo, z lesa vyletela baba Jaga ..... vezie sa v mažiari, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Prišla až k bráne, zastavila, začuchala a spustila krik:
"Ťfuj, ťfuj! Čo to tu páchne človečinou? Pozri, kto to tu je? "
Vo veľkom strachu prišla Vasilisa k babici, hlboko sa poklonila, ticho prehovorila:
"To som ja, babička. Macochine dcéry ma k Tebe posielajú pre oheň. "
"Dobre, poznám ich," povedala baba Jaga. "Najskôr ale musíš ísť ku mne do služby. Usilovne pracuj, potom dostaneš oheň. A ak nie, tak Ťa zjem. "Potom sa obrátila k dverám a skríkla:
"Hej, závory moje pevné, odomknite sa, dvere moja široké, otvorte sa!"
Brána sa otvorila, baba Jaga s hvizdotom vletela dnu, za ňou vošla Vasilisa, dvere zabuchli.
Baba Jaga prišla do izby, pretiahla sa a prikázala:
"Prines, čo je tamto na peci, mám už hrozitánsky hlad."
Vasilisa zapálila fakľu od lebiek v plote a znášala babe z pece jedlo ..... dobre pre desiatku jedákov; z pivnice doniesla kvas a medovinu, vedro piva, súdok vína ..... dobre pre desiatku pijanov. Babice to všetko do posledku zjedla, do dna vypila ..... Vasilisa nechala len trochu polievky, krajec chleba, štipku pečienky.


Potom sa uložila k spánku, a než zaspí, hovorí:
"Až zajtra odídem, upraceš dvor, zametieš v chalupe, uvaríš obed, vyperieš bielizeň, čo je v kúte na kope, potom dôjdeš pre vedro pšenice na sýpku nad stodolou a riadne preberieš zrno od kúkoľa. Ak to všetko nestačíš, tak Ťa zjem! "
Prikázala, pohrozila a potom zaspala. Vasilisa postavila zvyšky jedla pred bábiku, rozplakala sa a bedákala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: baba Jaga mi dala veľmi ťažkú prácu, hrozí, že ma zje, keď všetko nesplním. Pomôž mi, prosím! "
Bábika jej odvetila:
"Nič sa neboj, krásna Vasilisa. Navečeraj sa, pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera."


Ráno ráničko sa Vasilisa prebudila, baba Jaga je už dávno hore, vyklonila sa z okna, svetlo v lebkách zhaslo, pod oknami sa mihol biely jazdec ..... vonku sa rozvidnelo. Baba Jaga vyjde na dvor, hvízdne, v okamihu pred ňou stojí mažiar s palicou a metlou. Pod oknami sa mihol červený jazdec ..... na oblohu vyšlo slnko. Baba Jaga sa usadí do mažiara, vyjde zo dvora, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Vasilisa zostala sama, prezrela si chalúpku, čudovala sa, aké je všade bohatstvo, potom sa zastavila, zadumala, do čoho sa pustiť skôr. Pozerá, pozerá, ale všetky práce sú už urobené, bábika vyberá z pšenice posledné zrniečko kúkoľa.
"Ach ty moja spása," povedala bábike Vasilisa, "pred nešťastím si ma zachránila, moju záhubu odvrátila."
"Teraz už len priprav večeru," odpovedala jej bábika a schovala sa Vasilise do vrecka. "S pánom bohom ju priprav a potom odpočívaj v zdraví."


Podvečer Vasilisa prestrela na stôl a čaká babu Jagu. Už sa zmráka, za bránami sa mihol čierny jazdec ..... vonku je tma, len oči v lebkách svietia. Stromy zapraskali, lístie zašušťalo, to prichádza baba Jaga. Vasilisa ju úctivo privítala.
"Hotovo a urobené?" Pýta sa baba Jaga.
"Sama sa poď presvedčiť, babička," na to Vasilisa.
Baba Jaga všetko prezrela, veľmi sa nahnevala, že nenašla, prečo sa nahnevať, a potom kývla:
"Dobre, dobre!" A hneď vykríkla: "Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, zomeľte mi z tej pšenice múku!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili pšenicu a zmizli s ňou bohviekam. Baba Jaga sa najedla, chystá sa spať, a než zaspí, znovu Vasilise prikazuje:
"Zajtra budeš robiť to, čo dnes, potom prinesieš zo sýpky mak, zrnko po zrniečku ho budeš preberať. Pozrime, niekto do neho v zlosti hlinu nahádzal! "


Dohovorila, obrátila sa k stene a zaspala. Vasilisa nakŕmila bábiku, bábika sa nasýtila a povedala ako včera:
"Pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera, všetko bude hotové, Vasilenka, neboj sa."
Ráno ráničko baba Jaga zase odišla v mažiari z dvora, Vasilisa s bábikou nečakali a vykonali, čo mali na práci. Babica sa vrátila, všetko prezrela a skríkla:
"Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, vytlačte mi z toho maku olej!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili mak a zmizli s ním bohviekam. Baba Jaga zasadla k jedlu, Vasilisa pred ňou stojí, ani slovko nepovie.
"Čože so mnou nehovoríš?" Pýta sa baba Jaga. "Stojíš, mlčíš ako nemá."
"Netrúfala som si, babička," odpovedala jej Vasilisa, "ale ak dovolíš, rada sa na niečo spýtam."
"Pýtaj sa, ale nie každá otázka je vždy k prospechu: kto moc vie, bude skoro starý."
"Chcela by som sa ťa spýtať len na to, čo som už rovnako videla. Keď som k Tebe išla, predbehol ma jazdec: biely, na bielom koni, aj šat mal biely ..... kto to je? "




"To je môj jasný deň," povedala baba Jaga.
"Potom ma predbehol druhý jazdec: červený, na červenom koni, aj šat mal červený... kto to je?"
"To je moje slnko červené," povedala baba Jaga.
"A kto bol ten čierny jazdec, babička? Dobehol ma až pri samých bránach! "
"To je moja temná noc ..... všetci traja moji verní sluhovia."
Vasilisa si spomenula na tri páry rúk a viac sa nepýtala.
"Na nič sa už nespýtaš?" Opýtala sa baba Jaga.
"To mi stačí, babička. Sama si povedala, že kto moc vie, bude skoro starý. "
"Správne," povedala baba Jaga, "že si sa spýtala len na to, čo si stretla vonku pred vrátami, a nie čo si  videla vnútri za bránami. Čo sa doma uvarí, nech sa doma zje, a tie, čo sa moc pýtajú, tie ja zjem. Teraz sa ale spýtam Teba: akože to, že stačíš všetku prácu, čo Ti rozkážem? "
"Mamičkine požehnanie mi v tom pomáha," odpovedala jej Vasilisa.
"Takto je to!" Zamračila sa baba Jaga. "Už aj nech si preč, aj s tým požehnaním! Ešte to by mi tu chýbalo! "
Vystrčila Vasilisu z izby, vyprevadila ju z dvora, z plota vzala jednu lebku s planúcimi očami, narazila ju na kôl, kôl dala dievčaťu a povedala:
"Tú máš oheň pre nevlastné sestry, poslali Ťa predsa pre oheň, zober si ho."


Vasilisa sa rozbehla domov, lebkou si svietila na cestu... tá vyhasla až za svitania a podvečer druhého dňa dospela konečne k macochinmu domu. Príde k bráne, chce lebku zahodiť, teraz už oheň určite potrebovať nebudú, vtom však z lebky počuje dutý hlas:
"Nezahadzuj ma ešte, choď a daj ma macoche!"


Vasilisa sa zadívala na macochin dom ..... všade tma, aj okná čierne, vošla teda s lebkou dovnútra. S radosťou ju privítali a hneď rozprávali, že od chvíle, čo odišla z domu, nebolo v chalupe kúska ohňa: nedokázali vykresať ani iskry, a keď doniesli oheň od susedov, prišli do izby a plameň zhasol.
"Snáď nám aspoň ten Tvoj vydrží," povedala macocha.
Odniesli lebku do chalupy ..... oči na ne z lebky hľadia, až ich hrôza obchádza, páli ich a tlejú, div že dušu nevypustia. Hľadajú, kam by sa schovali, ale nech sa zvrtnú kamkoľvek, oči za nimi, do rána ich na prach spálili, len Vasilise neublížili.




Ráno Vasilisa zakopala lebku do zeme, zavrela dom na petlice a vydala sa do mesta. Poprosila o prístrešie opustenú starenku. Žije tam, žije, čaká na otca.

"Ach babička," hovorí raz starenke, "je mi tu smutno bez práce. Choď a kúp mi ten najlepší ľan, budem aspoň priasť. "
Starenka išla, nakúpila najlepšieho ľanu, Vasilisa sadne k práci... dielo jej ide od ruky až radosť pozerať, priadzu pradie rovnú, tenkú ako vlások. Napriadla priadze, je načase začať tkať. Ale kdeže by sa našlo brdo na tak jemnú priadzu, nikde žiadne, a urobiť nové tiež nikto nedokáže. Poprosila teda Vasilisa bábiku.



"Prines staré brdo, starý člnok a kus konskej hrivy," povedala bábika, "ja Ti všetko urobím."
Vasilisa zohnala, čo bolo treba, a išla spať; bábika jej do rána postavila stav, že mu rovného nie je. Koncom zimy mala Vasilisa plátno utkané, tak tenučké a jemné, že sa dalo uškom ihly miesto nitky prevliecť. Z jari plátno vybielili a Vasilisa povedala:
"Choď, babička, na trh, plátno predaj, peniaze Tí prídu vhod."
Starenka sa pozrela na to krásne dielo a len vzdychla:
"Aj to to, dieťatko moje, takéto plátno nemôže nosiť nik iný ako sám cár. Donesiem ich rovno do zámku. "
Vydala sa starenka k cárskemu palácu, prechádza sa pod cárskymi oknami sem a tam. Uvidel ju cár a pýta sa:
"Vari tu, babička, u nás hľadáš?"
"Nuž, cárske Veličenstvo," na to starenka, "priniesla som tuto vzácny tovar. Nikomu okrem Teba ho však neukážem."
Rozkázal cár, aby starenku priviedli, do cárskych komnát uviedli, a sotva zbadal plátno, náramne sa začudoval.
"Za koľko ho predáš?" Pýta sa.
"To sa, verabože, peniazmi zaplatiť nedá, cár tatuško, doniesla som Ti ho darom."
Cár starenke poďakoval, bohato ju obdaroval a vľúdne prepustil.



Začali cárovi šiť z toho plátna košele. Nastrihali ho, nemohli nájsť krajčírku, ktorá by si trúfla vziať plátno do práce. Hľadali, hľadali, až nakoniec rozkázal cár pozvať starenku. Priviedli ju a cár povedal:
"Keď si dokázala priasť a potom utkať takéto plátno, dozaista z neho budeš tiež vedieť ušiť košele."
"Kdeže by som ja, milostivý cár! Ja som tu priadzu nepriadla, plátno netkala, "povedala starenka," to je práca mojej nevlastnej dcérky. "
"Nuž nech ich teda ušije ona!"
Starenka sa vrátila domov a všetko Vasilise povedala.
"Dobre som tušila, ako by nie," povedala Vasilisa, "že ma ani táto práca neminie."
Zavrela sa do izbičky, šila, vyšívala, chvíľky oddychu si nedopriala ..... onedlho mala tucet košieľ.
Starenka odniesla košele cárovi, Vasilisa sa zatiaľ umyla, učesala, vystrojená sedí pri okienka a čaká, čo bude ďalej. A vtom vidí, že do dvora vchádza cársky sluha, príde do izby a hneď hovorí:
"Milostivý cár, náš pán, želá si spoznať tú zručnú krajčírku, u ktorej si dal košele šiť, a po zásluhe ju vlastnou rukou chce odmeniť."


Vydala sa teda krásna Vasilisa do cárskeho zámku, objavila sa pred cárom a cár, len čo ju zbadal, na mieste k nej láskou zahorel.
"Nie, nie, krásavica moja," hovorí Vasilise, "domov Ťa už nepustím, vezmem si ťa za ženu."


Vzal Vasilisu za belostné ruky, posadil ju vedľa seba a bez meškania vystrojil svadbu. Čoskoro nato sa vrátil Vasilisin otec, zaradoval sa, aký osud stretol jeho dcérku a zostal u nej na zámku. Aj dobrú starenku si vzala Vasilisa k sebe a bábiku, tú nosila do najdlhšieho veku schovanú vo vrecku.
 


Kedysi dávno, v istom cárskom meste, žil raz jeden cár s cárovnou. Mali troch synov, takých udatných, že to nemožno slovami vypovedať, ani perom opísať. Najmladší sa volal Ivan - cárovič. Keď cároviči dospeli, zavolal ich cár k sebe a riekol:


„Synovia moji, nadišiel čas ženby, vezmite každý jeden šíp, vydajte sa na šíre pole, napnite luky a vystreľte každý v inú stranu. Kam doletia vaše šípy, tam choďte na pytačky. Šíp najstaršieho brata dopadol na bojarský dvor, zodvihla ho bojarova dcéra a podala cárovičovi. Šíp prostredného brata dopadol na rozľahlý kupecký dvor, kde ho zodvihla mladá dcéra kupca. Vystrelil najmladší brat – šíp odletel nevedno kam. A tak cárovič šiel a šiel, až prišiel k bahnitému močiaru, kde uvidel sedieť na hrbolčeku žabku ako drží jeho šíp.
Vrátil sa Ivan - cárovič k otcovi a vraví mu: „Čo mám robiť? Nemôžem si žabu za ženu vziať! Život nie je rozprávka – nevezmem si ju! Žaba nie je mi roveň.“
„Vezmeš si ju!“ odvetil cár. „Je to tvoj osud.“


A tak sa cároviči oženili: najstarší s bojarkou, prostredný s dcérou kupca a Ivan - cárovič s žabkou skákajlabkou. Po nejakom čase si cár zavolal svojich synov a takto im vraví:
„Nože synovia, ktorá z neviest sa vie najlepšie v kuchyni zvŕtať? Nech mi každá z vašich žien do zajtra upečie bochník mäkkého bieleho chleba.“
Vrátil sa Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený?“ opýtala sa žabka. „Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Akože nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby si mu do rána upiekla mäkký biely bochník chleba.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila zo seba žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa upiecť do rána mäkký biely bochník chleba, aký som jedávala počas sviatkov u môjho rodného otca.“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka mala chlieb už dávno hotový – kyprý, do zlata vypečený a taký krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Chlieb bol vyzdobený so zručnosťou majstra všelijakými dômyselnými okrasami, bolo na ňom celé mesto i s bránami. Ivan - cárovič sa zaradoval, zabalil chlieb do ručníka a odniesol ho otcovi. Aj ostatní synovia priniesli svoje chleby.
Cár vzal najprv chlieb od najstaršieho syna, pozerá, pozerá, až napokon ho prikáže odniesť do kuchyne. Prišiel na rad chlieb prostredného syna, aj ten prikázal odniesť. Nakoniec mu podal chlieb Ivan - cárovič a cár riekol:
„Toto je chlieb, taký chlieb sa jedáva len na veľké sviatky!“ - a prikázal ho položiť na cársky stôl.


Potom cár povedal synom:
„Teraz sa chcem presvedčiť, ktorá z neviest je najzdatnejšia v ručných prácach. Chcem, aby mi vaše manželky dozajtra utkali koberec.“
Vrátil sa opäť Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Hádam sa cárovi môj chlebík nepáčil? A či ti otec povedal slova krivého, nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený, akože nežialiť? Cár, otec môj ti za chlieb ďakuje, ale prikázal ti, aby si za jednu jedinú noc utkala hodvábny koberec.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, sám uvidíš, že ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa hodvábny koberec tkať, aby bol taký, na akom som sedávala u môjho rodného otca!“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka skákala po podlahe a koberec mala už dávno hotový – tak krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Na koberci, zlatom pretkaným a striebrom vyšívaným, bolo vyobrazené celé cárstvo s mestami aj dedinami, s horami aj lesmi, s riekami aj jazerami. Zaradoval sa Ivan - cárovič, vzal koberec a pobral sa s ním k otcovi. Práve vtedy priniesli koberce i jeho dvaja bratia.
Najstarší cárovič prestrel svoj koberec, cár prikázal koberec prevziať, prezrel si ho a riekol:
„Ďakujem, príde vhod u prahu dverí!“
Potom rozprestrel koberec prostredný cárovič. Cár prikázal koberec prevziať, ohmatal ho a vraví:
„O tento koberec možno nohy otierať!“
Pristúpil Ivan - cárovič a keď rozvinul svoj koberec všetci od údivu vzdychli. Cár prijal koberec sám, prezrel si ho a potom prikázal:
„Tento koberec prestrite pred mojim cárskym trónom!“


A potom prikázal cár svojim synom, aby zajtra prišli na hostinu spolu so svojimi ženami. Opäť sa Ivan - cárovič vrátil domov neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby som spolu s tebou prišiel k nemu na hostinu. Akože sa s tebou ukážem pred ľuďmi!“
„Netráp sa cárovič! Vyber sa k cárovi sám a ja prídem vzápätí za tebou. Keď začuješ hrmot a lomoz povedz: To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke!“


Na druhý deň sa starší bratia objavili u cára so svojimi ženami, nastrojenými, okrášlenými, stáli tam a Ivanovi - cárovičovi sa smiali:
„Čože, bez ženy si prišiel? Mohol si ju v šatôčke priniesť! Kde si takú krásavicu našiel? Akiste si musel prejsť všetky močiare?“
Tu sa však ozval veľký hrmot a lomoz, až sa celý palác otriasol. Hostia sa zľakli, vyskočili z miest a Ivan - cárovič riekol:
„Nebojte sa, vzácni hostia! To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke.“



Pred cárskou bránou zastal pozlátený kočiar, zapriahnutý šiestimi koňmi z ktorého vystúpila Vasilisa Premúdra – taká krásna, že sa to ani vypovedať nedá! Vzala Ivana - cároviča za ruku o odviedla ho k dubovým stolom, k obrusom ozdobne tkaným.
Hostia začali hodovať a veseliť sa. Vasilisa Premúdra si odpila z pohára a zvyšok si vliala do ľavého rukáva, zahryzla do pečenej labute a kostičky ukryla do pravého rukáva. Keď to uvideli ženy starších cárovičov, spravili to isté. Zajedli si, vypili a prišiel čas na tanec. Vasilisa Premúdra popadla Ivana - cároviča a začala tancovať. Mávla ľavým rukávom – zjavilo sa jazero, mávla pravým rukávom – na vode plávali biele labute. Cár a hostia sa čudovali. Aj staršie nevesty sa vybrali tancovať, mávli ľavým rukávom – hostí ofŕkali, mávli pravým – kosť udrela cára priamo po oku! Cár sa nahneval a vyhnal ich.
Medzitým Ivan - cárovič vystihol vhodnú chvíľu, rozbehol sa domov, našiel zvlečenú žabaciu kožu a spálil ju vo veľkom ohni. Vrátila sa Vasilisa Premúdra hľadala kožu, ale nikde jej nebolo, zosmutnela, rozžialila sa.

„Och, Ivan - cárovič! Čo si to spravil? Keby si bol chvíľu vyčkal, ostala by som takáto a celá tvoja naveky, ale teraz buď zbohom! Hľadaj ma za deviatimi horami za deviatimi morami, v deviatom cárstve u Koščeja Nesmrteľného.
Premenila sa na bielu labuť a vyletela von oknom.
Ivan - cárovič horko zaplakal, potom sa zbalil, rozlúčil sa s otcom i matkou a vybral sa kam ho oči viedli. Šiel nevedno ako ďaleko, po čase, nečase, keď tu stretol starčeka.


„Zdravím ťa, dobrý mládenec!“ riekol. „Čo hľadáš, kam vedú tvoje kroky?“ Cárovič mu vyrozprával svoje trápenie.
„Ech, Ivan - cárovič! Prečo si spálil žabaciu kožu? Ty si ju nenosil, ty si ju nezvliekal! Vasilisa Premúdra sa narodila múdrejšia než jej otec. On sa zato na ňu nahneval a na tri roky ju na žabu premenil. No, ale ja ti pomôžem. Tu máš klbko, kadiaľ sa bude kotúľať, tým smerom sa smelo vydaj.
Ivan - cárovič poďakoval starčekovi a vybral sa za klbkom. Šiel šírym polom, keď tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal medveď. Ivan - cárovič naň zamieril a vtom medveď prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja ešte na dobrej pomoci.“


Ide ďalej a hľa letí nad ním káčer. Cárovič namieril luk, chcel ho už zastreliť, keď vtom káčer prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ešte na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním a pobral sa ďalej. Keď tu zrazu beží ušatý zajac. Cárovič opäť napol luk, namieril, ale zajac prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním cárovič a šiel ďalej. Prišiel k sinému moru a na piesku uzrel ležať zdochýnajúcu šťuku.
„Ach Ivan - cárovič,“ riekla šťuka, „zľutuj sa nado mnou a vráť ma naspäť do mora.“ Hodil ju do mora a vybral sa pozdĺž pobrežia.



Šiel, šiel, až sa klbko prikotúľalo k malej chalúpke, ktorá stála na samom brehu na kuracích nôžkach a krútila sa dokola. Ivan - cárovič zvolal:
„Chalúpka, chalúpka! Zostaň stáť ako ťa postavili: ku mne predkom a k moru chrbtom.“
Nato sa chalúpka otočila. Cárovič vstúpil dnu a čo nevidí: na prípecku leňoší baba Jaga.
„Prečo si ku mne, dobrý junák zavítal?“
„Najskôr by si mala pocestného nachovať a napojiť, v kúpeli vypariť a až potom sa spytovať.“
A tak ho baba Jaga nachovala, napojila, v kúpeli vyparila a potom jej cárovič vyrozprával, že hľadá svoju ženu Vasilisu Premúdru.



„Áno, viem!“ povedala Baba Jaga, „teraz je u Koščeja Nesmrteľného. Ťažko ju vyslobodíš, neľahko sa s Koščejom porátať. No, poviem ti, kde je ukrytá Koščejova smrť. Jeho smrť je na hrote ihly, tá ihla je vo vajci, to vajce v kačici, tá kačica v zajacovi, ten zajac v truhlici a tá truhlica leží na vysokom dube a ten dub chráni Koščej ako oko v hlave.


Baba Jaga mu ukázala, kde rastie ten dub. Ivan - cárovič prišiel k nemu a nevedel, čo má robiť, ako sa dostať k truhlici. Skúšal dub rozkývať, ale ten sa ani len nepohol.
Zrazu z ničoho nič pribehol medveď, uchopil strom a vyvrátil ho aj z koreňmi, truhlica spadla a rozbila sa na márne kúsky. Z truhlice vyskočil zajac a v plnej rýchlosti sa pustil do behu.
A hľa za ním už beží druhý zajac, dohonil ho, schmatol a roztrhal ho na kúsky.
Vtom vyletela zo zajaca kačica a vzlietla vysoko – prevysoko. Vzápätí sa za ňou pustil káčer, keď ju udrel, tak z kačice vypadlo vajce priamo do siného mora. Ivan - cárovič pri toľkom nešťastí klesol na breh mora a horko zaplakal.
Vtom priplávala k brehu šťuka a v ústach drží vajce. Vzal od nej vajce a vybral sa ku Koščejovmu sídlu. Keď Koščej uvidel vajce v jeho rukách, tak sa zachvel od strachu a Ivan - cárovič si začal vajce prehadzovať z ruky do ruky. Ako ho prehadzoval, tak sa Koščej krútil, zmietal. No bez ohľadu nato ako Koščej sebou šklbal a metal na všetky strany, Ivan - cárovič vajce rozbil, vytiahol z neho ihlu, odlomil jej hrot a Koščej sa musel rozlúčiť zo životom.




 

otom Ivan - cárovič vošiel do Koščejovho paláca, vzal Vasilisu Premúdru a vrátil sa s ňou domov do svojho cárstva. Cár od radosti vystrojil hostinu pre celé cárstvo a potom žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
lustrácie: Ivan Jakovlevič Bilibin










ODKAZY
http://www.abatar.czz
http://poviedky8.webnode.sk/poviedky/carovna-zabka
Viktor Michajlovič Vasnecov (1848-1926) http://bifrost.it/SLAVI/Museo/Vasnecov-2.html


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.comm

 
 

 

 

 

 

 
 
Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.ic.cz
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Veľká noc:
http://velkanoc.ic.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo:
http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Seniorka a deti: http://babka-radi.euweb.cz
Olympionik:
http://olympionikholub.ic.cz
Sedmičkari:
http://rannisedmicka.ic.cz
Práva dieťaťa:
http://dieta.czweb.org

Späť| Obnoviť | Dopredu



Seniorka - Vasilisa
 


 Ako vieme, tak rozprávkový svet je pre mnohých ľudí a pochopiteľne prevažne detí tým, čím by chceli, aby svet bol. Rozprávkové príbehy a rozprávkové postavičky sú prosto často oporou pre nás samotných. Ani v rozprávkach nie je všetko krásne a ružové a nájdeme v nich veľa vecí, ktoré sú mnoho krát priam drastické, ale hlavným poslaním rozprávok je pre všetkých azda práve to, že aj keď v živote takmer skoro nič nie je jednoduché a svet nie je najbáječnejším miestom pre život, je nutné neustále bojovať.  Vďaka rozprávkam sme sa naučili, že existuje dobro a zlo a našťastie sa podarilo našim podvedomím udržať si informáciu, že všetko sa dá nejako vyriešiť.
Často sú to aj zložité spôsoby, ako docieliť svoj cieľ, ale základ je jasný - pri vynaložení všetkých síl, umu a určitej dávky chytrosti, môžeme za pomoci dostatočnej vytrvalosti vyhrávať. No a to ide.
Ako by sa nám žilo, keby sme toto všetko nemali zakorenené v podvedomí od detstva... Asi by to nebolo moc veselé. Všetkého by sme sa báli, nič by sme nedosiahli a zlo by malo voľnú cestu. Áno, áno... je to večný boj, ale vieme o ňom našťastie skôr, ako nás niečo zlé či nepríjemné stretne. Sme na život aspoň čiastočne pripravení a to je moc dobre.
A rovnako tak aj našim deťom a vnúčatkám je treba povedať a rozprávať rozprávky. Už len to, že ste s nimi im veľmi pomáha a pomáha im to určovať jednak ich ďalší smer a štýl, ale aj automaticky získavajú dobré návyky, ako napríklad, že rodina je rodina, že je dobré veci riešiť alebo že patrí práve sem a že všetko je ako má byť .
A aké rozprávky sú pre deti najlepšie? Aké rozprávky sú pre deti toho či ono veku najvhodnejšie? Je lepšie rozprávky deťom čítať alebo rozprávať naspamäť? No... otázok je veľa, ale isté je, že čoskoro nájdete tie najlepšie spôsoby aj odpovede. U každého dieťaťa je to iné a len Vy budete za chvíľu vedieť, čo je pre Vaše deti správne, čo im pomáha najviac, čo majú rady a čo potrebujú.


Spomínam si na rozprávky o Prekrásnej Vasilise a Vasilise premúdrej. Obe sa mi veľmi páčili. Jedna pre detskú dušu otvorenú fantáziu o bábike, ktorú Vasilisa dostala darom od zomierajúcej matky a druhá o tajomných silách temna, ktoré väznili múdru krásavicu v podobe žaby. Obe v sebe skrývali BOJ nielen o holé prežitie, ale hlavne o boji dobra so zlom. Skryté sily v nás. Rada by som si pozrela aj sfilmované rozprávky, no TV ich neponúka, namiesto toho naše vnúčence čumia na amerikánske kydy o zabíjaní a prenasledovaní príšer a hrozieb z vesmíru od mimozemšťanov, čo je v zárodku choré, pretože vesmír nám nehrozí, len ľudská neschopnosť pochopiť čo sa deje medzi nebom a zemou vidí príšery vo vesmíre. Neviem prísť "na chuť" dnešným tzv."moderným" rozprávkam. Bohužiaľ a preto sa rada vraciam k rozprávam môjho detstva, ktoré majú čo povedať  a majú nosné myšlienky na rozdiel od tých tzv.moderných amerikánskych nie rozprávok, ale kydov.

Žil bol raz v jednom cárstve kupec. Dvanásť rokov prežil so svojou ženou, dožili sa len jednej dcéry, krásnej Vasilisy. Keď sa matka chystala umrieť, malo dievčatko ešte len osem rokov. Pred smrťou si žena kupca dcérku zavolala, siahla pod prikrývku, vytiahla bábiku, podala ju Vasilise a povedala:
"Počúvaj dobre, Vasilenka, nezabudni splniť moje posledné želanie. Lúčim sa so životom a s rodičovským požehnaním Tí tu zanechávam túto bábiku. Chráň ju vždy pri sebe, nikomu ju neukazuj, a ak Ťa stretne kedy nejaké nešťastie, nakŕm ju a popros o radu. Nasýti sa, poradí Ti, ako nešťastie napraviť. "Potom dcérku pobozkala a vypustila dušu.

Po smrti svojej ženy držal kupec smútok, ako sa sluší, čoskoro sa však začal obzerať ako by sa znovu oženil. Bol to dobrý človek, o nevesty nemal núdzu, najviac zo všetkých sa mu ale zapáčila jedna vdova, nie už najmladšia, dve dcéry mala, skoro rovnako staré ako Vasilisa ..... povedalo by sa: skúsená matka a riadna gazdiná.


Kupec sa s tou vdovou oženil, lenže zle pochodil: nenašiel v nej dobrú matku pre svoju Vasilisu. Vasilisa bola najprvšou krásavicou z dediny, macocha aj nevlastné sestry jej závideli krásu, trápili ju tou najťažšou prácou, aby drinou schudla, od vetra a slnka v tvári stmavla ..... Trudný život s nimi mala dcérka nešťastná.



Avšak Vasilisa všetko trpezlivo znášala, zo dňa na deň bola krajšia, v tvári plnšia; zato macocha a jej dcéry chudli, zlosťou špatneli, hoci obe v jednom kuse sedeli s rukami v lone ako milosťslečny. Ako, že to tak mohlo byť? No, Vasilise verne pomáhala jej bábika, bez tej by si so všetkou prácou ťažko poradila. Však jej tiež Vasilisa, než si sama sadne k jedlu, ponúkne to najchutnejšie sústo, a potom večer, keď idú všetci spať, zavrie sa s ňou do komôrky, zas ju hostí, nabáda ju: "
Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj. U tatíčka doma žijem, radosti tú neužijem, macocha by ma najradšej zo sveta zniesla. Poraď mi, panenka, čo a ako, čo si mám počať a čo urobiť?"
Bábika sa navečeria, potom jej poradí, poteší ju v jej žiali a druhého dňa urobí všetko za ňu. Vasilisa zatiaľ odpočíva v chládku, trhá kvietky, záhony má už dávno vypleté, kapusty zaliate, vodu na nosenú, pec roztopenú, bábika jej ukáže aj kvety proti opáleniu ..... predobre sa žije dcérke s jej bábikou.


Ubiehali roky, Vasilisa vyrástla, už z nej bola nevesta. Všetci ženísi v meste sa o ňu uchádzajú, o macochine dcéry žiadny ani okom nezavadí. Macocha sa hnevá ešte viac, všetkým ženíchom odpovedá: "Nevydám predsa mladšiu skôr ako staršie dve!" Vypoklonkuje ich z domu, na Vasilise si vylieva zlosť bitím.


Raz musel kupec odísť na dlhý čas za obchodom. Macocha sa zatiaľ odsťahovala do druhého domu; za domom sa černel hustý les, v lese na čistinke stála chalúpka, v chalúpke bývala baba Jaga. Sotva sa macocha presťahovala do nového, čo chvíľa posiela nenávidenú Vasilisu do lesa, hneď pre to, hneď zas pre ono, tá sa však zakaždým vráti domov živá, zdravá: bábika jej vždy ukáže cestu, nikdy ju nenechá zablúdiť k chalúpke baby Jagy.


Prišla jeseň. Macocha rozdelila dcéram prácu na večer: jednej nariadila robiť paličkovanú čipky, druhej pliesť pančuchy, Vasilise priasť a všetkým prísne nakázala, koľko diela majú urobiť. V celom dome zhasla svetlo, udusila oheň, nechala len sviečku tam, kde pracovali, a išla spať. Dievčatá sa dali do diela. V tom začala sviečka čadiť. Jedna z macochiných dcér priniesla Flitwick (kratiknot-prútie omotané bavlneným vláknom), aby svetlo napravila, ale namiesto toho, ako jej matka prikázala, akoby náhodou tú sviečku uhasila.
"Tak, a čo teraz?" Spustili dievčatá. "V celom dome ani iskrička, práce máme ešte veľa, jedna musí bežať k babe Jage pre oheň."
"Ja nepôjdem," povedala tá, čo paličkovala čipky, "od špendlíkov tu mám svetla dosť."
"Ja tiež nie," povedala tá, čo plietla pančuchu, "mne na prácu svietia ihlice."
"Pôjdeš ty!" Rozkríkli sa obe. "Hybaj za babou Jagou pre oheň!" A už ženú Vasilisu z izby.
Vasilisa zašla do svojej komôrky, postavila pred bábiku prichystanú večeru a povedala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: sestry ma posielajú na oheň za babou Jagou."
Bábika sa nasýtila, očká jej blysli ako dve svetielka.

"Neboj sa, Vasilisa. Choď, kam Ti sestry rozkázali, len ma vezmi so sebou. So mnou sa Ti ani u baby Jagy nestane nič zlé. "
Vasilisa sa prichystala na cestu, bábiku si dala do vrecka, prežehnala sa a vydala sa do čierneho lesa.




 

Ide, celá sa trasie, vtom sa okolo mihne jazdec na koni: celý biely, v bielom šate, biely kôň aj postroj biely ..... vonku začne svitať.
Ide ďalej, a vtom druhý jazdec: celý červený, v červenom šate, červený kôň aj postroj červený... na oblohu vyšlo slnko.
Celý deň a celú noc išla Vasilisa, až ďalší večer došla na čistinu k chalúpke baby Jagy.


Plot okolo je z ľudských kostí, z plota trčia ľudskej lebky, v lebkách sú oči, pri bránach miesto stĺpikov ľudské nohy, miesto závor ruky, miesto zámku čeľusť plná ostrých zubov. Div že Vasilisa hrôzou neumrela, zostala stáť ako primrznutá. A tu znova jazdec: celý čierny, v čiernom šate, čierny kôň aj postroj čierny. Pricválal k bráne, zmizol, akoby ho krajina pohltila... na čistinu padla noc. Tma však netrvala dlho: oči v lebkách rozhoreli, na čistinke bolo naraz svetlo ako vo dne. Vasilisa sa roztriasla hrôzou, lenže nevedela, kam sa zvrtnúť, a tak stála, krôčik nebola schopná urobiť.


Za chvíľu sa v lese strhlo božie dopustenie: stromy zapraskali, suché lístie zašušťalo, z lesa vyletela baba Jaga ..... vezie sa v mažiari, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Prišla až k bráne, zastavila, začuchala a spustila krik:
"Ťfuj, ťfuj! Čo to tu páchne človečinou? Pozri, kto to tu je? "
Vo veľkom strachu prišla Vasilisa k babici, hlboko sa poklonila, ticho prehovorila:
"To som ja, babička. Macochine dcéry ma k Tebe posielajú pre oheň. "
"Dobre, poznám ich," povedala baba Jaga. "Najskôr ale musíš ísť ku mne do služby. Usilovne pracuj, potom dostaneš oheň. A ak nie, tak Ťa zjem. "Potom sa obrátila k dverám a skríkla:
"Hej, závory moje pevné, odomknite sa, dvere moja široké, otvorte sa!"
Brána sa otvorila, baba Jaga s hvizdotom vletela dnu, za ňou vošla Vasilisa, dvere zabuchli.
Baba Jaga prišla do izby, pretiahla sa a prikázala:
"Prines, čo je tamto na peci, mám už hrozitánsky hlad."
Vasilisa zapálila fakľu od lebiek v plote a znášala babe z pece jedlo ..... dobre pre desiatku jedákov; z pivnice doniesla kvas a medovinu, vedro piva, súdok vína ..... dobre pre desiatku pijanov. Babice to všetko do posledku zjedla, do dna vypila ..... Vasilisa nechala len trochu polievky, krajec chleba, štipku pečienky.


Potom sa uložila k spánku, a než zaspí, hovorí:
"Až zajtra odídem, upraceš dvor, zametieš v chalupe, uvaríš obed, vyperieš bielizeň, čo je v kúte na kope, potom dôjdeš pre vedro pšenice na sýpku nad stodolou a riadne preberieš zrno od kúkoľa. Ak to všetko nestačíš, tak Ťa zjem! "
Prikázala, pohrozila a potom zaspala. Vasilisa postavila zvyšky jedla pred bábiku, rozplakala sa a bedákala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: baba Jaga mi dala veľmi ťažkú prácu, hrozí, že ma zje, keď všetko nesplním. Pomôž mi, prosím! "
Bábika jej odvetila:
"Nič sa neboj, krásna Vasilisa. Navečeraj sa, pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera."


Ráno ráničko sa Vasilisa prebudila, baba Jaga je už dávno hore, vyklonila sa z okna, svetlo v lebkách zhaslo, pod oknami sa mihol biely jazdec ..... vonku sa rozvidnelo. Baba Jaga vyjde na dvor, hvízdne, v okamihu pred ňou stojí mažiar s palicou a metlou. Pod oknami sa mihol červený jazdec ..... na oblohu vyšlo slnko. Baba Jaga sa usadí do mažiara, vyjde zo dvora, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Vasilisa zostala sama, prezrela si chalúpku, čudovala sa, aké je všade bohatstvo, potom sa zastavila, zadumala, do čoho sa pustiť skôr. Pozerá, pozerá, ale všetky práce sú už urobené, bábika vyberá z pšenice posledné zrniečko kúkoľa.
"Ach ty moja spása," povedala bábike Vasilisa, "pred nešťastím si ma zachránila, moju záhubu odvrátila."
"Teraz už len priprav večeru," odpovedala jej bábika a schovala sa Vasilise do vrecka. "S pánom bohom ju priprav a potom odpočívaj v zdraví."


Podvečer Vasilisa prestrela na stôl a čaká babu Jagu. Už sa zmráka, za bránami sa mihol čierny jazdec ..... vonku je tma, len oči v lebkách svietia. Stromy zapraskali, lístie zašušťalo, to prichádza baba Jaga. Vasilisa ju úctivo privítala.
"Hotovo a urobené?" Pýta sa baba Jaga.
"Sama sa poď presvedčiť, babička," na to Vasilisa.
Baba Jaga všetko prezrela, veľmi sa nahnevala, že nenašla, prečo sa nahnevať, a potom kývla:
"Dobre, dobre!" A hneď vykríkla: "Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, zomeľte mi z tej pšenice múku!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili pšenicu a zmizli s ňou bohviekam. Baba Jaga sa najedla, chystá sa spať, a než zaspí, znovu Vasilise prikazuje:
"Zajtra budeš robiť to, čo dnes, potom prinesieš zo sýpky mak, zrnko po zrniečku ho budeš preberať. Pozrime, niekto do neho v zlosti hlinu nahádzal! "


Dohovorila, obrátila sa k stene a zaspala. Vasilisa nakŕmila bábiku, bábika sa nasýtila a povedala ako včera:
"Pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera, všetko bude hotové, Vasilenka, neboj sa."
Ráno ráničko baba Jaga zase odišla v mažiari z dvora, Vasilisa s bábikou nečakali a vykonali, čo mali na práci. Babica sa vrátila, všetko prezrela a skríkla:
"Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, vytlačte mi z toho maku olej!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili mak a zmizli s ním bohviekam. Baba Jaga zasadla k jedlu, Vasilisa pred ňou stojí, ani slovko nepovie.
"Čože so mnou nehovoríš?" Pýta sa baba Jaga. "Stojíš, mlčíš ako nemá."
"Netrúfala som si, babička," odpovedala jej Vasilisa, "ale ak dovolíš, rada sa na niečo spýtam."
"Pýtaj sa, ale nie každá otázka je vždy k prospechu: kto moc vie, bude skoro starý."
"Chcela by som sa ťa spýtať len na to, čo som už rovnako videla. Keď som k Tebe išla, predbehol ma jazdec: biely, na bielom koni, aj šat mal biely ..... kto to je? "




"To je môj jasný deň," povedala baba Jaga.
"Potom ma predbehol druhý jazdec: červený, na červenom koni, aj šat mal červený... kto to je?"
"To je moje slnko červené," povedala baba Jaga.
"A kto bol ten čierny jazdec, babička? Dobehol ma až pri samých bránach! "
"To je moja temná noc ..... všetci traja moji verní sluhovia."
Vasilisa si spomenula na tri páry rúk a viac sa nepýtala.
"Na nič sa už nespýtaš?" Opýtala sa baba Jaga.
"To mi stačí, babička. Sama si povedala, že kto moc vie, bude skoro starý. "
"Správne," povedala baba Jaga, "že si sa spýtala len na to, čo si stretla vonku pred vrátami, a nie čo si  videla vnútri za bránami. Čo sa doma uvarí, nech sa doma zje, a tie, čo sa moc pýtajú, tie ja zjem. Teraz sa ale spýtam Teba: akože to, že stačíš všetku prácu, čo Ti rozkážem? "
"Mamičkine požehnanie mi v tom pomáha," odpovedala jej Vasilisa.
"Takto je to!" Zamračila sa baba Jaga. "Už aj nech si preč, aj s tým požehnaním! Ešte to by mi tu chýbalo! "
Vystrčila Vasilisu z izby, vyprevadila ju z dvora, z plota vzala jednu lebku s planúcimi očami, narazila ju na kôl, kôl dala dievčaťu a povedala:
"Tú máš oheň pre nevlastné sestry, poslali Ťa predsa pre oheň, zober si ho."


Vasilisa sa rozbehla domov, lebkou si svietila na cestu... tá vyhasla až za svitania a podvečer druhého dňa dospela konečne k macochinmu domu. Príde k bráne, chce lebku zahodiť, teraz už oheň určite potrebovať nebudú, vtom však z lebky počuje dutý hlas:
"Nezahadzuj ma ešte, choď a daj ma macoche!"


Vasilisa sa zadívala na macochin dom ..... všade tma, aj okná čierne, vošla teda s lebkou dovnútra. S radosťou ju privítali a hneď rozprávali, že od chvíle, čo odišla z domu, nebolo v chalupe kúska ohňa: nedokázali vykresať ani iskry, a keď doniesli oheň od susedov, prišli do izby a plameň zhasol.
"Snáď nám aspoň ten Tvoj vydrží," povedala macocha.
Odniesli lebku do chalupy ..... oči na ne z lebky hľadia, až ich hrôza obchádza, páli ich a tlejú, div že dušu nevypustia. Hľadajú, kam by sa schovali, ale nech sa zvrtnú kamkoľvek, oči za nimi, do rána ich na prach spálili, len Vasilise neublížili.




Ráno Vasilisa zakopala lebku do zeme, zavrela dom na petlice a vydala sa do mesta. Poprosila o prístrešie opustenú starenku. Žije tam, žije, čaká na otca.

"Ach babička," hovorí raz starenke, "je mi tu smutno bez práce. Choď a kúp mi ten najlepší ľan, budem aspoň priasť. "
Starenka išla, nakúpila najlepšieho ľanu, Vasilisa sadne k práci... dielo jej ide od ruky až radosť pozerať, priadzu pradie rovnú, tenkú ako vlások. Napriadla priadze, je načase začať tkať. Ale kdeže by sa našlo brdo na tak jemnú priadzu, nikde žiadne, a urobiť nové tiež nikto nedokáže. Poprosila teda Vasilisa bábiku.



"Prines staré brdo, starý člnok a kus konskej hrivy," povedala bábika, "ja Ti všetko urobím."
Vasilisa zohnala, čo bolo treba, a išla spať; bábika jej do rána postavila stav, že mu rovného nie je. Koncom zimy mala Vasilisa plátno utkané, tak tenučké a jemné, že sa dalo uškom ihly miesto nitky prevliecť. Z jari plátno vybielili a Vasilisa povedala:
"Choď, babička, na trh, plátno predaj, peniaze Tí prídu vhod."
Starenka sa pozrela na to krásne dielo a len vzdychla:
"Aj to to, dieťatko moje, takéto plátno nemôže nosiť nik iný ako sám cár. Donesiem ich rovno do zámku. "
Vydala sa starenka k cárskemu palácu, prechádza sa pod cárskymi oknami sem a tam. Uvidel ju cár a pýta sa:
"Vari tu, babička, u nás hľadáš?"
"Nuž, cárske Veličenstvo," na to starenka, "priniesla som tuto vzácny tovar. Nikomu okrem Teba ho však neukážem."
Rozkázal cár, aby starenku priviedli, do cárskych komnát uviedli, a sotva zbadal plátno, náramne sa začudoval.
"Za koľko ho predáš?" Pýta sa.
"To sa, verabože, peniazmi zaplatiť nedá, cár tatuško, doniesla som Ti ho darom."
Cár starenke poďakoval, bohato ju obdaroval a vľúdne prepustil.



Začali cárovi šiť z toho plátna košele. Nastrihali ho, nemohli nájsť krajčírku, ktorá by si trúfla vziať plátno do práce. Hľadali, hľadali, až nakoniec rozkázal cár pozvať starenku. Priviedli ju a cár povedal:
"Keď si dokázala priasť a potom utkať takéto plátno, dozaista z neho budeš tiež vedieť ušiť košele."
"Kdeže by som ja, milostivý cár! Ja som tu priadzu nepriadla, plátno netkala, "povedala starenka," to je práca mojej nevlastnej dcérky. "
"Nuž nech ich teda ušije ona!"
Starenka sa vrátila domov a všetko Vasilise povedala.
"Dobre som tušila, ako by nie," povedala Vasilisa, "že ma ani táto práca neminie."
Zavrela sa do izbičky, šila, vyšívala, chvíľky oddychu si nedopriala ..... onedlho mala tucet košieľ.
Starenka odniesla košele cárovi, Vasilisa sa zatiaľ umyla, učesala, vystrojená sedí pri okienka a čaká, čo bude ďalej. A vtom vidí, že do dvora vchádza cársky sluha, príde do izby a hneď hovorí:
"Milostivý cár, náš pán, želá si spoznať tú zručnú krajčírku, u ktorej si dal košele šiť, a po zásluhe ju vlastnou rukou chce odmeniť."


Vydala sa teda krásna Vasilisa do cárskeho zámku, objavila sa pred cárom a cár, len čo ju zbadal, na mieste k nej láskou zahorel.
"Nie, nie, krásavica moja," hovorí Vasilise, "domov Ťa už nepustím, vezmem si ťa za ženu."


Vzal Vasilisu za belostné ruky, posadil ju vedľa seba a bez meškania vystrojil svadbu. Čoskoro nato sa vrátil Vasilisin otec, zaradoval sa, aký osud stretol jeho dcérku a zostal u nej na zámku. Aj dobrú starenku si vzala Vasilisa k sebe a bábiku, tú nosila do najdlhšieho veku schovanú vo vrecku.
 


Kedysi dávno, v istom cárskom meste, žil raz jeden cár s cárovnou. Mali troch synov, takých udatných, že to nemožno slovami vypovedať, ani perom opísať. Najmladší sa volal Ivan - cárovič. Keď cároviči dospeli, zavolal ich cár k sebe a riekol:


„Synovia moji, nadišiel čas ženby, vezmite každý jeden šíp, vydajte sa na šíre pole, napnite luky a vystreľte každý v inú stranu. Kam doletia vaše šípy, tam choďte na pytačky. Šíp najstaršieho brata dopadol na bojarský dvor, zodvihla ho bojarova dcéra a podala cárovičovi. Šíp prostredného brata dopadol na rozľahlý kupecký dvor, kde ho zodvihla mladá dcéra kupca. Vystrelil najmladší brat – šíp odletel nevedno kam. A tak cárovič šiel a šiel, až prišiel k bahnitému močiaru, kde uvidel sedieť na hrbolčeku žabku ako drží jeho šíp.
Vrátil sa Ivan - cárovič k otcovi a vraví mu: „Čo mám robiť? Nemôžem si žabu za ženu vziať! Život nie je rozprávka – nevezmem si ju! Žaba nie je mi roveň.“
„Vezmeš si ju!“ odvetil cár. „Je to tvoj osud.“


A tak sa cároviči oženili: najstarší s bojarkou, prostredný s dcérou kupca a Ivan - cárovič s žabkou skákajlabkou. Po nejakom čase si cár zavolal svojich synov a takto im vraví:
„Nože synovia, ktorá z neviest sa vie najlepšie v kuchyni zvŕtať? Nech mi každá z vašich žien do zajtra upečie bochník mäkkého bieleho chleba.“
Vrátil sa Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený?“ opýtala sa žabka. „Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Akože nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby si mu do rána upiekla mäkký biely bochník chleba.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila zo seba žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa upiecť do rána mäkký biely bochník chleba, aký som jedávala počas sviatkov u môjho rodného otca.“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka mala chlieb už dávno hotový – kyprý, do zlata vypečený a taký krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Chlieb bol vyzdobený so zručnosťou majstra všelijakými dômyselnými okrasami, bolo na ňom celé mesto i s bránami. Ivan - cárovič sa zaradoval, zabalil chlieb do ručníka a odniesol ho otcovi. Aj ostatní synovia priniesli svoje chleby.
Cár vzal najprv chlieb od najstaršieho syna, pozerá, pozerá, až napokon ho prikáže odniesť do kuchyne. Prišiel na rad chlieb prostredného syna, aj ten prikázal odniesť. Nakoniec mu podal chlieb Ivan - cárovič a cár riekol:
„Toto je chlieb, taký chlieb sa jedáva len na veľké sviatky!“ - a prikázal ho položiť na cársky stôl.


Potom cár povedal synom:
„Teraz sa chcem presvedčiť, ktorá z neviest je najzdatnejšia v ručných prácach. Chcem, aby mi vaše manželky dozajtra utkali koberec.“
Vrátil sa opäť Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Hádam sa cárovi môj chlebík nepáčil? A či ti otec povedal slova krivého, nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený, akože nežialiť? Cár, otec môj ti za chlieb ďakuje, ale prikázal ti, aby si za jednu jedinú noc utkala hodvábny koberec.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, sám uvidíš, že ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa hodvábny koberec tkať, aby bol taký, na akom som sedávala u môjho rodného otca!“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka skákala po podlahe a koberec mala už dávno hotový – tak krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Na koberci, zlatom pretkaným a striebrom vyšívaným, bolo vyobrazené celé cárstvo s mestami aj dedinami, s horami aj lesmi, s riekami aj jazerami. Zaradoval sa Ivan - cárovič, vzal koberec a pobral sa s ním k otcovi. Práve vtedy priniesli koberce i jeho dvaja bratia.
Najstarší cárovič prestrel svoj koberec, cár prikázal koberec prevziať, prezrel si ho a riekol:
„Ďakujem, príde vhod u prahu dverí!“
Potom rozprestrel koberec prostredný cárovič. Cár prikázal koberec prevziať, ohmatal ho a vraví:
„O tento koberec možno nohy otierať!“
Pristúpil Ivan - cárovič a keď rozvinul svoj koberec všetci od údivu vzdychli. Cár prijal koberec sám, prezrel si ho a potom prikázal:
„Tento koberec prestrite pred mojim cárskym trónom!“


A potom prikázal cár svojim synom, aby zajtra prišli na hostinu spolu so svojimi ženami. Opäť sa Ivan - cárovič vrátil domov neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby som spolu s tebou prišiel k nemu na hostinu. Akože sa s tebou ukážem pred ľuďmi!“
„Netráp sa cárovič! Vyber sa k cárovi sám a ja prídem vzápätí za tebou. Keď začuješ hrmot a lomoz povedz: To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke!“


Na druhý deň sa starší bratia objavili u cára so svojimi ženami, nastrojenými, okrášlenými, stáli tam a Ivanovi - cárovičovi sa smiali:
„Čože, bez ženy si prišiel? Mohol si ju v šatôčke priniesť! Kde si takú krásavicu našiel? Akiste si musel prejsť všetky močiare?“
Tu sa však ozval veľký hrmot a lomoz, až sa celý palác otriasol. Hostia sa zľakli, vyskočili z miest a Ivan - cárovič riekol:
„Nebojte sa, vzácni hostia! To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke.“



Pred cárskou bránou zastal pozlátený kočiar, zapriahnutý šiestimi koňmi z ktorého vystúpila Vasilisa Premúdra – taká krásna, že sa to ani vypovedať nedá! Vzala Ivana - cároviča za ruku o odviedla ho k dubovým stolom, k obrusom ozdobne tkaným.
Hostia začali hodovať a veseliť sa. Vasilisa Premúdra si odpila z pohára a zvyšok si vliala do ľavého rukáva, zahryzla do pečenej labute a kostičky ukryla do pravého rukáva. Keď to uvideli ženy starších cárovičov, spravili to isté. Zajedli si, vypili a prišiel čas na tanec. Vasilisa Premúdra popadla Ivana - cároviča a začala tancovať. Mávla ľavým rukávom – zjavilo sa jazero, mávla pravým rukávom – na vode plávali biele labute. Cár a hostia sa čudovali. Aj staršie nevesty sa vybrali tancovať, mávli ľavým rukávom – hostí ofŕkali, mávli pravým – kosť udrela cára priamo po oku! Cár sa nahneval a vyhnal ich.
Medzitým Ivan - cárovič vystihol vhodnú chvíľu, rozbehol sa domov, našiel zvlečenú žabaciu kožu a spálil ju vo veľkom ohni. Vrátila sa Vasilisa Premúdra hľadala kožu, ale nikde jej nebolo, zosmutnela, rozžialila sa.

„Och, Ivan - cárovič! Čo si to spravil? Keby si bol chvíľu vyčkal, ostala by som takáto a celá tvoja naveky, ale teraz buď zbohom! Hľadaj ma za deviatimi horami za deviatimi morami, v deviatom cárstve u Koščeja Nesmrteľného.
Premenila sa na bielu labuť a vyletela von oknom.
Ivan - cárovič horko zaplakal, potom sa zbalil, rozlúčil sa s otcom i matkou a vybral sa kam ho oči viedli. Šiel nevedno ako ďaleko, po čase, nečase, keď tu stretol starčeka.


„Zdravím ťa, dobrý mládenec!“ riekol. „Čo hľadáš, kam vedú tvoje kroky?“ Cárovič mu vyrozprával svoje trápenie.
„Ech, Ivan - cárovič! Prečo si spálil žabaciu kožu? Ty si ju nenosil, ty si ju nezvliekal! Vasilisa Premúdra sa narodila múdrejšia než jej otec. On sa zato na ňu nahneval a na tri roky ju na žabu premenil. No, ale ja ti pomôžem. Tu máš klbko, kadiaľ sa bude kotúľať, tým smerom sa smelo vydaj.
Ivan - cárovič poďakoval starčekovi a vybral sa za klbkom. Šiel šírym polom, keď tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal medveď. Ivan - cárovič naň zamieril a vtom medveď prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja ešte na dobrej pomoci.“


Ide ďalej a hľa letí nad ním káčer. Cárovič namieril luk, chcel ho už zastreliť, keď vtom káčer prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ešte na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním a pobral sa ďalej. Keď tu zrazu beží ušatý zajac. Cárovič opäť napol luk, namieril, ale zajac prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním cárovič a šiel ďalej. Prišiel k sinému moru a na piesku uzrel ležať zdochýnajúcu šťuku.
„Ach Ivan - cárovič,“ riekla šťuka, „zľutuj sa nado mnou a vráť ma naspäť do mora.“ Hodil ju do mora a vybral sa pozdĺž pobrežia.



Šiel, šiel, až sa klbko prikotúľalo k malej chalúpke, ktorá stála na samom brehu na kuracích nôžkach a krútila sa dokola. Ivan - cárovič zvolal:
„Chalúpka, chalúpka! Zostaň stáť ako ťa postavili: ku mne predkom a k moru chrbtom.“
Nato sa chalúpka otočila. Cárovič vstúpil dnu a čo nevidí: na prípecku leňoší baba Jaga.
„Prečo si ku mne, dobrý junák zavítal?“
„Najskôr by si mala pocestného nachovať a napojiť, v kúpeli vypariť a až potom sa spytovať.“
A tak ho baba Jaga nachovala, napojila, v kúpeli vyparila a potom jej cárovič vyrozprával, že hľadá svoju ženu Vasilisu Premúdru.



„Áno, viem!“ povedala Baba Jaga, „teraz je u Koščeja Nesmrteľného. Ťažko ju vyslobodíš, neľahko sa s Koščejom porátať. No, poviem ti, kde je ukrytá Koščejova smrť. Jeho smrť je na hrote ihly, tá ihla je vo vajci, to vajce v kačici, tá kačica v zajacovi, ten zajac v truhlici a tá truhlica leží na vysokom dube a ten dub chráni Koščej ako oko v hlave.


Baba Jaga mu ukázala, kde rastie ten dub. Ivan - cárovič prišiel k nemu a nevedel, čo má robiť, ako sa dostať k truhlici. Skúšal dub rozkývať, ale ten sa ani len nepohol.
Zrazu z ničoho nič pribehol medveď, uchopil strom a vyvrátil ho aj z koreňmi, truhlica spadla a rozbila sa na márne kúsky. Z truhlice vyskočil zajac a v plnej rýchlosti sa pustil do behu.
A hľa za ním už beží druhý zajac, dohonil ho, schmatol a roztrhal ho na kúsky.
Vtom vyletela zo zajaca kačica a vzlietla vysoko – prevysoko. Vzápätí sa za ňou pustil káčer, keď ju udrel, tak z kačice vypadlo vajce priamo do siného mora. Ivan - cárovič pri toľkom nešťastí klesol na breh mora a horko zaplakal.
Vtom priplávala k brehu šťuka a v ústach drží vajce. Vzal od nej vajce a vybral sa ku Koščejovmu sídlu. Keď Koščej uvidel vajce v jeho rukách, tak sa zachvel od strachu a Ivan - cárovič si začal vajce prehadzovať z ruky do ruky. Ako ho prehadzoval, tak sa Koščej krútil, zmietal. No bez ohľadu nato ako Koščej sebou šklbal a metal na všetky strany, Ivan - cárovič vajce rozbil, vytiahol z neho ihlu, odlomil jej hrot a Koščej sa musel rozlúčiť zo životom.




 

otom Ivan - cárovič vošiel do Koščejovho paláca, vzal Vasilisu Premúdru a vrátil sa s ňou domov do svojho cárstva. Cár od radosti vystrojil hostinu pre celé cárstvo a potom žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
lustrácie: Ivan Jakovlevič Bilibin










ODKAZY
http://www.abatar.czz
http://poviedky8.webnode.sk/poviedky/carovna-zabka
Viktor Michajlovič Vasnecov (1848-1926) http://bifrost.it/SLAVI/Museo/Vasnecov-2.html


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.comm

 
 

 

 

 

 

 
 
Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk

Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu



Seniorka - Vasilisa
 


 Ako vieme, tak rozprávkový svet je pre mnohých ľudí a pochopiteľne prevažne detí tým, čím by chceli, aby svet bol. Rozprávkové príbehy a rozprávkové postavičky sú prosto často oporou pre nás samotných. Ani v rozprávkach nie je všetko krásne a ružové a nájdeme v nich veľa vecí, ktoré sú mnoho krát priam drastické, ale hlavným poslaním rozprávok je pre všetkých azda práve to, že aj keď v živote takmer skoro nič nie je jednoduché a svet nie je najbáječnejším miestom pre život, je nutné neustále bojovať.  Vďaka rozprávkam sme sa naučili, že existuje dobro a zlo a našťastie sa podarilo našim podvedomím udržať si informáciu, že všetko sa dá nejako vyriešiť.
Často sú to aj zložité spôsoby, ako docieliť svoj cieľ, ale základ je jasný - pri vynaložení všetkých síl, umu a určitej dávky chytrosti, môžeme za pomoci dostatočnej vytrvalosti vyhrávať. No a to ide.
Ako by sa nám žilo, keby sme toto všetko nemali zakorenené v podvedomí od detstva... Asi by to nebolo moc veselé. Všetkého by sme sa báli, nič by sme nedosiahli a zlo by malo voľnú cestu. Áno, áno... je to večný boj, ale vieme o ňom našťastie skôr, ako nás niečo zlé či nepríjemné stretne. Sme na život aspoň čiastočne pripravení a to je moc dobre.
A rovnako tak aj našim deťom a vnúčatkám je treba povedať a rozprávať rozprávky. Už len to, že ste s nimi im veľmi pomáha a pomáha im to určovať jednak ich ďalší smer a štýl, ale aj automaticky získavajú dobré návyky, ako napríklad, že rodina je rodina, že je dobré veci riešiť alebo že patrí práve sem a že všetko je ako má byť .
A aké rozprávky sú pre deti najlepšie? Aké rozprávky sú pre deti toho či ono veku najvhodnejšie? Je lepšie rozprávky deťom čítať alebo rozprávať naspamäť? No... otázok je veľa, ale isté je, že čoskoro nájdete tie najlepšie spôsoby aj odpovede. U každého dieťaťa je to iné a len Vy budete za chvíľu vedieť, čo je pre Vaše deti správne, čo im pomáha najviac, čo majú rady a čo potrebujú.


Spomínam si na rozprávky o Prekrásnej Vasilise a Vasilise premúdrej. Obe sa mi veľmi páčili. Jedna pre detskú dušu otvorenú fantáziu o bábike, ktorú Vasilisa dostala darom od zomierajúcej matky a druhá o tajomných silách temna, ktoré väznili múdru krásavicu v podobe žaby. Obe v sebe skrývali BOJ nielen o holé prežitie, ale hlavne o boji dobra so zlom. Skryté sily v nás. Rada by som si pozrela aj sfilmované rozprávky, no TV ich neponúka, namiesto toho naše vnúčence čumia na amerikánske kydy o zabíjaní a prenasledovaní príšer a hrozieb z vesmíru od mimozemšťanov, čo je v zárodku choré, pretože vesmír nám nehrozí, len ľudská neschopnosť pochopiť čo sa deje medzi nebom a zemou vidí príšery vo vesmíre. Neviem prísť "na chuť" dnešným tzv."moderným" rozprávkam. Bohužiaľ a preto sa rada vraciam k rozprávam môjho detstva, ktoré majú čo povedať  a majú nosné myšlienky na rozdiel od tých tzv.moderných amerikánskych nie rozprávok, ale kydov.

Žil bol raz v jednom cárstve kupec. Dvanásť rokov prežil so svojou ženou, dožili sa len jednej dcéry, krásnej Vasilisy. Keď sa matka chystala umrieť, malo dievčatko ešte len osem rokov. Pred smrťou si žena kupca dcérku zavolala, siahla pod prikrývku, vytiahla bábiku, podala ju Vasilise a povedala:
"Počúvaj dobre, Vasilenka, nezabudni splniť moje posledné želanie. Lúčim sa so životom a s rodičovským požehnaním Tí tu zanechávam túto bábiku. Chráň ju vždy pri sebe, nikomu ju neukazuj, a ak Ťa stretne kedy nejaké nešťastie, nakŕm ju a popros o radu. Nasýti sa, poradí Ti, ako nešťastie napraviť. "Potom dcérku pobozkala a vypustila dušu.

Po smrti svojej ženy držal kupec smútok, ako sa sluší, čoskoro sa však začal obzerať ako by sa znovu oženil. Bol to dobrý človek, o nevesty nemal núdzu, najviac zo všetkých sa mu ale zapáčila jedna vdova, nie už najmladšia, dve dcéry mala, skoro rovnako staré ako Vasilisa ..... povedalo by sa: skúsená matka a riadna gazdiná.


Kupec sa s tou vdovou oženil, lenže zle pochodil: nenašiel v nej dobrú matku pre svoju Vasilisu. Vasilisa bola najprvšou krásavicou z dediny, macocha aj nevlastné sestry jej závideli krásu, trápili ju tou najťažšou prácou, aby drinou schudla, od vetra a slnka v tvári stmavla ..... Trudný život s nimi mala dcérka nešťastná.



Avšak Vasilisa všetko trpezlivo znášala, zo dňa na deň bola krajšia, v tvári plnšia; zato macocha a jej dcéry chudli, zlosťou špatneli, hoci obe v jednom kuse sedeli s rukami v lone ako milosťslečny. Ako, že to tak mohlo byť? No, Vasilise verne pomáhala jej bábika, bez tej by si so všetkou prácou ťažko poradila. Však jej tiež Vasilisa, než si sama sadne k jedlu, ponúkne to najchutnejšie sústo, a potom večer, keď idú všetci spať, zavrie sa s ňou do komôrky, zas ju hostí, nabáda ju: "
Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj. U tatíčka doma žijem, radosti tú neužijem, macocha by ma najradšej zo sveta zniesla. Poraď mi, panenka, čo a ako, čo si mám počať a čo urobiť?"
Bábika sa navečeria, potom jej poradí, poteší ju v jej žiali a druhého dňa urobí všetko za ňu. Vasilisa zatiaľ odpočíva v chládku, trhá kvietky, záhony má už dávno vypleté, kapusty zaliate, vodu na nosenú, pec roztopenú, bábika jej ukáže aj kvety proti opáleniu ..... predobre sa žije dcérke s jej bábikou.


Ubiehali roky, Vasilisa vyrástla, už z nej bola nevesta. Všetci ženísi v meste sa o ňu uchádzajú, o macochine dcéry žiadny ani okom nezavadí. Macocha sa hnevá ešte viac, všetkým ženíchom odpovedá: "Nevydám predsa mladšiu skôr ako staršie dve!" Vypoklonkuje ich z domu, na Vasilise si vylieva zlosť bitím.


Raz musel kupec odísť na dlhý čas za obchodom. Macocha sa zatiaľ odsťahovala do druhého domu; za domom sa černel hustý les, v lese na čistinke stála chalúpka, v chalúpke bývala baba Jaga. Sotva sa macocha presťahovala do nového, čo chvíľa posiela nenávidenú Vasilisu do lesa, hneď pre to, hneď zas pre ono, tá sa však zakaždým vráti domov živá, zdravá: bábika jej vždy ukáže cestu, nikdy ju nenechá zablúdiť k chalúpke baby Jagy.


Prišla jeseň. Macocha rozdelila dcéram prácu na večer: jednej nariadila robiť paličkovanú čipky, druhej pliesť pančuchy, Vasilise priasť a všetkým prísne nakázala, koľko diela majú urobiť. V celom dome zhasla svetlo, udusila oheň, nechala len sviečku tam, kde pracovali, a išla spať. Dievčatá sa dali do diela. V tom začala sviečka čadiť. Jedna z macochiných dcér priniesla Flitwick (kratiknot-prútie omotané bavlneným vláknom), aby svetlo napravila, ale namiesto toho, ako jej matka prikázala, akoby náhodou tú sviečku uhasila.
"Tak, a čo teraz?" Spustili dievčatá. "V celom dome ani iskrička, práce máme ešte veľa, jedna musí bežať k babe Jage pre oheň."
"Ja nepôjdem," povedala tá, čo paličkovala čipky, "od špendlíkov tu mám svetla dosť."
"Ja tiež nie," povedala tá, čo plietla pančuchu, "mne na prácu svietia ihlice."
"Pôjdeš ty!" Rozkríkli sa obe. "Hybaj za babou Jagou pre oheň!" A už ženú Vasilisu z izby.
Vasilisa zašla do svojej komôrky, postavila pred bábiku prichystanú večeru a povedala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: sestry ma posielajú na oheň za babou Jagou."
Bábika sa nasýtila, očká jej blysli ako dve svetielka.

"Neboj sa, Vasilisa. Choď, kam Ti sestry rozkázali, len ma vezmi so sebou. So mnou sa Ti ani u baby Jagy nestane nič zlé. "
Vasilisa sa prichystala na cestu, bábiku si dala do vrecka, prežehnala sa a vydala sa do čierneho lesa.




 

Ide, celá sa trasie, vtom sa okolo mihne jazdec na koni: celý biely, v bielom šate, biely kôň aj postroj biely ..... vonku začne svitať.
Ide ďalej, a vtom druhý jazdec: celý červený, v červenom šate, červený kôň aj postroj červený... na oblohu vyšlo slnko.
Celý deň a celú noc išla Vasilisa, až ďalší večer došla na čistinu k chalúpke baby Jagy.


Plot okolo je z ľudských kostí, z plota trčia ľudskej lebky, v lebkách sú oči, pri bránach miesto stĺpikov ľudské nohy, miesto závor ruky, miesto zámku čeľusť plná ostrých zubov. Div že Vasilisa hrôzou neumrela, zostala stáť ako primrznutá. A tu znova jazdec: celý čierny, v čiernom šate, čierny kôň aj postroj čierny. Pricválal k bráne, zmizol, akoby ho krajina pohltila... na čistinu padla noc. Tma však netrvala dlho: oči v lebkách rozhoreli, na čistinke bolo naraz svetlo ako vo dne. Vasilisa sa roztriasla hrôzou, lenže nevedela, kam sa zvrtnúť, a tak stála, krôčik nebola schopná urobiť.


Za chvíľu sa v lese strhlo božie dopustenie: stromy zapraskali, suché lístie zašušťalo, z lesa vyletela baba Jaga ..... vezie sa v mažiari, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Prišla až k bráne, zastavila, začuchala a spustila krik:
"Ťfuj, ťfuj! Čo to tu páchne človečinou? Pozri, kto to tu je? "
Vo veľkom strachu prišla Vasilisa k babici, hlboko sa poklonila, ticho prehovorila:
"To som ja, babička. Macochine dcéry ma k Tebe posielajú pre oheň. "
"Dobre, poznám ich," povedala baba Jaga. "Najskôr ale musíš ísť ku mne do služby. Usilovne pracuj, potom dostaneš oheň. A ak nie, tak Ťa zjem. "Potom sa obrátila k dverám a skríkla:
"Hej, závory moje pevné, odomknite sa, dvere moja široké, otvorte sa!"
Brána sa otvorila, baba Jaga s hvizdotom vletela dnu, za ňou vošla Vasilisa, dvere zabuchli.
Baba Jaga prišla do izby, pretiahla sa a prikázala:
"Prines, čo je tamto na peci, mám už hrozitánsky hlad."
Vasilisa zapálila fakľu od lebiek v plote a znášala babe z pece jedlo ..... dobre pre desiatku jedákov; z pivnice doniesla kvas a medovinu, vedro piva, súdok vína ..... dobre pre desiatku pijanov. Babice to všetko do posledku zjedla, do dna vypila ..... Vasilisa nechala len trochu polievky, krajec chleba, štipku pečienky.


Potom sa uložila k spánku, a než zaspí, hovorí:
"Až zajtra odídem, upraceš dvor, zametieš v chalupe, uvaríš obed, vyperieš bielizeň, čo je v kúte na kope, potom dôjdeš pre vedro pšenice na sýpku nad stodolou a riadne preberieš zrno od kúkoľa. Ak to všetko nestačíš, tak Ťa zjem! "
Prikázala, pohrozila a potom zaspala. Vasilisa postavila zvyšky jedla pred bábiku, rozplakala sa a bedákala:
"Jedz, panenka, ochutnaj, o mojom nie šťastí počúvaj: baba Jaga mi dala veľmi ťažkú prácu, hrozí, že ma zje, keď všetko nesplním. Pomôž mi, prosím! "
Bábika jej odvetila:
"Nič sa neboj, krásna Vasilisa. Navečeraj sa, pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera."


Ráno ráničko sa Vasilisa prebudila, baba Jaga je už dávno hore, vyklonila sa z okna, svetlo v lebkách zhaslo, pod oknami sa mihol biely jazdec ..... vonku sa rozvidnelo. Baba Jaga vyjde na dvor, hvízdne, v okamihu pred ňou stojí mažiar s palicou a metlou. Pod oknami sa mihol červený jazdec ..... na oblohu vyšlo slnko. Baba Jaga sa usadí do mažiara, vyjde zo dvora, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Vasilisa zostala sama, prezrela si chalúpku, čudovala sa, aké je všade bohatstvo, potom sa zastavila, zadumala, do čoho sa pustiť skôr. Pozerá, pozerá, ale všetky práce sú už urobené, bábika vyberá z pšenice posledné zrniečko kúkoľa.
"Ach ty moja spása," povedala bábike Vasilisa, "pred nešťastím si ma zachránila, moju záhubu odvrátila."
"Teraz už len priprav večeru," odpovedala jej bábika a schovala sa Vasilise do vrecka. "S pánom bohom ju priprav a potom odpočívaj v zdraví."


Podvečer Vasilisa prestrela na stôl a čaká babu Jagu. Už sa zmráka, za bránami sa mihol čierny jazdec ..... vonku je tma, len oči v lebkách svietia. Stromy zapraskali, lístie zašušťalo, to prichádza baba Jaga. Vasilisa ju úctivo privítala.
"Hotovo a urobené?" Pýta sa baba Jaga.
"Sama sa poď presvedčiť, babička," na to Vasilisa.
Baba Jaga všetko prezrela, veľmi sa nahnevala, že nenašla, prečo sa nahnevať, a potom kývla:
"Dobre, dobre!" A hneď vykríkla: "Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, zomeľte mi z tej pšenice múku!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili pšenicu a zmizli s ňou bohviekam. Baba Jaga sa najedla, chystá sa spať, a než zaspí, znovu Vasilise prikazuje:
"Zajtra budeš robiť to, čo dnes, potom prinesieš zo sýpky mak, zrnko po zrniečku ho budeš preberať. Pozrime, niekto do neho v zlosti hlinu nahádzal! "


Dohovorila, obrátila sa k stene a zaspala. Vasilisa nakŕmila bábiku, bábika sa nasýtila a povedala ako včera:
"Pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie večera, všetko bude hotové, Vasilenka, neboj sa."
Ráno ráničko baba Jaga zase odišla v mažiari z dvora, Vasilisa s bábikou nečakali a vykonali, čo mali na práci. Babica sa vrátila, všetko prezrela a skríkla:
"Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, vytlačte mi z toho maku olej!"
Objavili sa tri páry rúk, pochytili mak a zmizli s ním bohviekam. Baba Jaga zasadla k jedlu, Vasilisa pred ňou stojí, ani slovko nepovie.
"Čože so mnou nehovoríš?" Pýta sa baba Jaga. "Stojíš, mlčíš ako nemá."
"Netrúfala som si, babička," odpovedala jej Vasilisa, "ale ak dovolíš, rada sa na niečo spýtam."
"Pýtaj sa, ale nie každá otázka je vždy k prospechu: kto moc vie, bude skoro starý."
"Chcela by som sa ťa spýtať len na to, čo som už rovnako videla. Keď som k Tebe išla, predbehol ma jazdec: biely, na bielom koni, aj šat mal biely ..... kto to je? "




"To je môj jasný deň," povedala baba Jaga.
"Potom ma predbehol druhý jazdec: červený, na červenom koni, aj šat mal červený... kto to je?"
"To je moje slnko červené," povedala baba Jaga.
"A kto bol ten čierny jazdec, babička? Dobehol ma až pri samých bránach! "
"To je moja temná noc ..... všetci traja moji verní sluhovia."
Vasilisa si spomenula na tri páry rúk a viac sa nepýtala.
"Na nič sa už nespýtaš?" Opýtala sa baba Jaga.
"To mi stačí, babička. Sama si povedala, že kto moc vie, bude skoro starý. "
"Správne," povedala baba Jaga, "že si sa spýtala len na to, čo si stretla vonku pred vrátami, a nie čo si  videla vnútri za bránami. Čo sa doma uvarí, nech sa doma zje, a tie, čo sa moc pýtajú, tie ja zjem. Teraz sa ale spýtam Teba: akože to, že stačíš všetku prácu, čo Ti rozkážem? "
"Mamičkine požehnanie mi v tom pomáha," odpovedala jej Vasilisa.
"Takto je to!" Zamračila sa baba Jaga. "Už aj nech si preč, aj s tým požehnaním! Ešte to by mi tu chýbalo! "
Vystrčila Vasilisu z izby, vyprevadila ju z dvora, z plota vzala jednu lebku s planúcimi očami, narazila ju na kôl, kôl dala dievčaťu a povedala:
"Tú máš oheň pre nevlastné sestry, poslali Ťa predsa pre oheň, zober si ho."


Vasilisa sa rozbehla domov, lebkou si svietila na cestu... tá vyhasla až za svitania a podvečer druhého dňa dospela konečne k macochinmu domu. Príde k bráne, chce lebku zahodiť, teraz už oheň určite potrebovať nebudú, vtom však z lebky počuje dutý hlas:
"Nezahadzuj ma ešte, choď a daj ma macoche!"


Vasilisa sa zadívala na macochin dom ..... všade tma, aj okná čierne, vošla teda s lebkou dovnútra. S radosťou ju privítali a hneď rozprávali, že od chvíle, čo odišla z domu, nebolo v chalupe kúska ohňa: nedokázali vykresať ani iskry, a keď doniesli oheň od susedov, prišli do izby a plameň zhasol.
"Snáď nám aspoň ten Tvoj vydrží," povedala macocha.
Odniesli lebku do chalupy ..... oči na ne z lebky hľadia, až ich hrôza obchádza, páli ich a tlejú, div že dušu nevypustia. Hľadajú, kam by sa schovali, ale nech sa zvrtnú kamkoľvek, oči za nimi, do rána ich na prach spálili, len Vasilise neublížili.




Ráno Vasilisa zakopala lebku do zeme, zavrela dom na petlice a vydala sa do mesta. Poprosila o prístrešie opustenú starenku. Žije tam, žije, čaká na otca.

"Ach babička," hovorí raz starenke, "je mi tu smutno bez práce. Choď a kúp mi ten najlepší ľan, budem aspoň priasť. "
Starenka išla, nakúpila najlepšieho ľanu, Vasilisa sadne k práci... dielo jej ide od ruky až radosť pozerať, priadzu pradie rovnú, tenkú ako vlások. Napriadla priadze, je načase začať tkať. Ale kdeže by sa našlo brdo na tak jemnú priadzu, nikde žiadne, a urobiť nové tiež nikto nedokáže. Poprosila teda Vasilisa bábiku.



"Prines staré brdo, starý člnok a kus konskej hrivy," povedala bábika, "ja Ti všetko urobím."
Vasilisa zohnala, čo bolo treba, a išla spať; bábika jej do rána postavila stav, že mu rovného nie je. Koncom zimy mala Vasilisa plátno utkané, tak tenučké a jemné, že sa dalo uškom ihly miesto nitky prevliecť. Z jari plátno vybielili a Vasilisa povedala:
"Choď, babička, na trh, plátno predaj, peniaze Tí prídu vhod."
Starenka sa pozrela na to krásne dielo a len vzdychla:
"Aj to to, dieťatko moje, takéto plátno nemôže nosiť nik iný ako sám cár. Donesiem ich rovno do zámku. "
Vydala sa starenka k cárskemu palácu, prechádza sa pod cárskymi oknami sem a tam. Uvidel ju cár a pýta sa:
"Vari tu, babička, u nás hľadáš?"
"Nuž, cárske Veličenstvo," na to starenka, "priniesla som tuto vzácny tovar. Nikomu okrem Teba ho však neukážem."
Rozkázal cár, aby starenku priviedli, do cárskych komnát uviedli, a sotva zbadal plátno, náramne sa začudoval.
"Za koľko ho predáš?" Pýta sa.
"To sa, verabože, peniazmi zaplatiť nedá, cár tatuško, doniesla som Ti ho darom."
Cár starenke poďakoval, bohato ju obdaroval a vľúdne prepustil.



Začali cárovi šiť z toho plátna košele. Nastrihali ho, nemohli nájsť krajčírku, ktorá by si trúfla vziať plátno do práce. Hľadali, hľadali, až nakoniec rozkázal cár pozvať starenku. Priviedli ju a cár povedal:
"Keď si dokázala priasť a potom utkať takéto plátno, dozaista z neho budeš tiež vedieť ušiť košele."
"Kdeže by som ja, milostivý cár! Ja som tu priadzu nepriadla, plátno netkala, "povedala starenka," to je práca mojej nevlastnej dcérky. "
"Nuž nech ich teda ušije ona!"
Starenka sa vrátila domov a všetko Vasilise povedala.
"Dobre som tušila, ako by nie," povedala Vasilisa, "že ma ani táto práca neminie."
Zavrela sa do izbičky, šila, vyšívala, chvíľky oddychu si nedopriala ..... onedlho mala tucet košieľ.
Starenka odniesla košele cárovi, Vasilisa sa zatiaľ umyla, učesala, vystrojená sedí pri okienka a čaká, čo bude ďalej. A vtom vidí, že do dvora vchádza cársky sluha, príde do izby a hneď hovorí:
"Milostivý cár, náš pán, želá si spoznať tú zručnú krajčírku, u ktorej si dal košele šiť, a po zásluhe ju vlastnou rukou chce odmeniť."


Vydala sa teda krásna Vasilisa do cárskeho zámku, objavila sa pred cárom a cár, len čo ju zbadal, na mieste k nej láskou zahorel.
"Nie, nie, krásavica moja," hovorí Vasilise, "domov Ťa už nepustím, vezmem si ťa za ženu."


Vzal Vasilisu za belostné ruky, posadil ju vedľa seba a bez meškania vystrojil svadbu. Čoskoro nato sa vrátil Vasilisin otec, zaradoval sa, aký osud stretol jeho dcérku a zostal u nej na zámku. Aj dobrú starenku si vzala Vasilisa k sebe a bábiku, tú nosila do najdlhšieho veku schovanú vo vrecku.
 


Kedysi dávno, v istom cárskom meste, žil raz jeden cár s cárovnou. Mali troch synov, takých udatných, že to nemožno slovami vypovedať, ani perom opísať. Najmladší sa volal Ivan - cárovič. Keď cároviči dospeli, zavolal ich cár k sebe a riekol:


„Synovia moji, nadišiel čas ženby, vezmite každý jeden šíp, vydajte sa na šíre pole, napnite luky a vystreľte každý v inú stranu. Kam doletia vaše šípy, tam choďte na pytačky. Šíp najstaršieho brata dopadol na bojarský dvor, zodvihla ho bojarova dcéra a podala cárovičovi. Šíp prostredného brata dopadol na rozľahlý kupecký dvor, kde ho zodvihla mladá dcéra kupca. Vystrelil najmladší brat – šíp odletel nevedno kam. A tak cárovič šiel a šiel, až prišiel k bahnitému močiaru, kde uvidel sedieť na hrbolčeku žabku ako drží jeho šíp.
Vrátil sa Ivan - cárovič k otcovi a vraví mu: „Čo mám robiť? Nemôžem si žabu za ženu vziať! Život nie je rozprávka – nevezmem si ju! Žaba nie je mi roveň.“
„Vezmeš si ju!“ odvetil cár. „Je to tvoj osud.“


A tak sa cároviči oženili: najstarší s bojarkou, prostredný s dcérou kupca a Ivan - cárovič s žabkou skákajlabkou. Po nejakom čase si cár zavolal svojich synov a takto im vraví:
„Nože synovia, ktorá z neviest sa vie najlepšie v kuchyni zvŕtať? Nech mi každá z vašich žien do zajtra upečie bochník mäkkého bieleho chleba.“
Vrátil sa Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený?“ opýtala sa žabka. „Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Akože nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby si mu do rána upiekla mäkký biely bochník chleba.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila zo seba žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa upiecť do rána mäkký biely bochník chleba, aký som jedávala počas sviatkov u môjho rodného otca.“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka mala chlieb už dávno hotový – kyprý, do zlata vypečený a taký krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Chlieb bol vyzdobený so zručnosťou majstra všelijakými dômyselnými okrasami, bolo na ňom celé mesto i s bránami. Ivan - cárovič sa zaradoval, zabalil chlieb do ručníka a odniesol ho otcovi. Aj ostatní synovia priniesli svoje chleby.
Cár vzal najprv chlieb od najstaršieho syna, pozerá, pozerá, až napokon ho prikáže odniesť do kuchyne. Prišiel na rad chlieb prostredného syna, aj ten prikázal odniesť. Nakoniec mu podal chlieb Ivan - cárovič a cár riekol:
„Toto je chlieb, taký chlieb sa jedáva len na veľké sviatky!“ - a prikázal ho položiť na cársky stôl.


Potom cár povedal synom:
„Teraz sa chcem presvedčiť, ktorá z neviest je najzdatnejšia v ručných prácach. Chcem, aby mi vaše manželky dozajtra utkali koberec.“
Vrátil sa opäť Ivan - cárovič neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Hádam sa cárovi môj chlebík nepáčil? A či ti otec povedal slova krivého, nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený, akože nežialiť? Cár, otec môj ti za chlieb ďakuje, ale prikázal ti, aby si za jednu jedinú noc utkala hodvábny koberec.“
„Netráp sa cárovič, netrúchli! Ľahni si spať, sám uvidíš, že ráno je múdrejšie večera!“
Uložila cároviča do perín, zhodila žabaciu kožu a premenila sa na prekrásnu dievčinu Vasilisu Premúdru, vyšla na červené priedomie, zatlieskala a mocným hlasom zvolala:
„Mamky, tetky! Zbiehajte sa, chystajte sa hodvábny koberec tkať, aby bol taký, na akom som sedávala u môjho rodného otca!“
Keď sa na druhý deň ráno prebudil Ivan - cárovič, žabka skákala po podlahe a koberec mala už dávno hotový – tak krásny, že sa to ani vypovedať nedá! Na koberci, zlatom pretkaným a striebrom vyšívaným, bolo vyobrazené celé cárstvo s mestami aj dedinami, s horami aj lesmi, s riekami aj jazerami. Zaradoval sa Ivan - cárovič, vzal koberec a pobral sa s ním k otcovi. Práve vtedy priniesli koberce i jeho dvaja bratia.
Najstarší cárovič prestrel svoj koberec, cár prikázal koberec prevziať, prezrel si ho a riekol:
„Ďakujem, príde vhod u prahu dverí!“
Potom rozprestrel koberec prostredný cárovič. Cár prikázal koberec prevziať, ohmatal ho a vraví:
„O tento koberec možno nohy otierať!“
Pristúpil Ivan - cárovič a keď rozvinul svoj koberec všetci od údivu vzdychli. Cár prijal koberec sám, prezrel si ho a potom prikázal:
„Tento koberec prestrite pred mojim cárskym trónom!“


A potom prikázal cár svojim synom, aby zajtra prišli na hostinu spolu so svojimi ženami. Opäť sa Ivan - cárovič vrátil domov neveselý, bujnú hlavu niže pliec zvesenú.
„Kvá, kvá, Ivan - cárovič! Čože taký zarmútený? Či ti otec povedal slova nevrlého?“
„Ako nemám byť zarmútený? Cár, otec môj prikázal, aby som spolu s tebou prišiel k nemu na hostinu. Akože sa s tebou ukážem pred ľuďmi!“
„Netráp sa cárovič! Vyber sa k cárovi sám a ja prídem vzápätí za tebou. Keď začuješ hrmot a lomoz povedz: To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke!“


Na druhý deň sa starší bratia objavili u cára so svojimi ženami, nastrojenými, okrášlenými, stáli tam a Ivanovi - cárovičovi sa smiali:
„Čože, bez ženy si prišiel? Mohol si ju v šatôčke priniesť! Kde si takú krásavicu našiel? Akiste si musel prejsť všetky močiare?“
Tu sa však ozval veľký hrmot a lomoz, až sa celý palác otriasol. Hostia sa zľakli, vyskočili z miest a Ivan - cárovič riekol:
„Nebojte sa, vzácni hostia! To sa vezie moja žabulienka vo svojej škatuľôčke.“



Pred cárskou bránou zastal pozlátený kočiar, zapriahnutý šiestimi koňmi z ktorého vystúpila Vasilisa Premúdra – taká krásna, že sa to ani vypovedať nedá! Vzala Ivana - cároviča za ruku o odviedla ho k dubovým stolom, k obrusom ozdobne tkaným.
Hostia začali hodovať a veseliť sa. Vasilisa Premúdra si odpila z pohára a zvyšok si vliala do ľavého rukáva, zahryzla do pečenej labute a kostičky ukryla do pravého rukáva. Keď to uvideli ženy starších cárovičov, spravili to isté. Zajedli si, vypili a prišiel čas na tanec. Vasilisa Premúdra popadla Ivana - cároviča a začala tancovať. Mávla ľavým rukávom – zjavilo sa jazero, mávla pravým rukávom – na vode plávali biele labute. Cár a hostia sa čudovali. Aj staršie nevesty sa vybrali tancovať, mávli ľavým rukávom – hostí ofŕkali, mávli pravým – kosť udrela cára priamo po oku! Cár sa nahneval a vyhnal ich.
Medzitým Ivan - cárovič vystihol vhodnú chvíľu, rozbehol sa domov, našiel zvlečenú žabaciu kožu a spálil ju vo veľkom ohni. Vrátila sa Vasilisa Premúdra hľadala kožu, ale nikde jej nebolo, zosmutnela, rozžialila sa.

„Och, Ivan - cárovič! Čo si to spravil? Keby si bol chvíľu vyčkal, ostala by som takáto a celá tvoja naveky, ale teraz buď zbohom! Hľadaj ma za deviatimi horami za deviatimi morami, v deviatom cárstve u Koščeja Nesmrteľného.
Premenila sa na bielu labuť a vyletela von oknom.
Ivan - cárovič horko zaplakal, potom sa zbalil, rozlúčil sa s otcom i matkou a vybral sa kam ho oči viedli. Šiel nevedno ako ďaleko, po čase, nečase, keď tu stretol starčeka.


„Zdravím ťa, dobrý mládenec!“ riekol. „Čo hľadáš, kam vedú tvoje kroky?“ Cárovič mu vyrozprával svoje trápenie.
„Ech, Ivan - cárovič! Prečo si spálil žabaciu kožu? Ty si ju nenosil, ty si ju nezvliekal! Vasilisa Premúdra sa narodila múdrejšia než jej otec. On sa zato na ňu nahneval a na tri roky ju na žabu premenil. No, ale ja ti pomôžem. Tu máš klbko, kadiaľ sa bude kotúľať, tým smerom sa smelo vydaj.
Ivan - cárovič poďakoval starčekovi a vybral sa za klbkom. Šiel šírym polom, keď tu zrazu, kde sa vzal tu sa vzal medveď. Ivan - cárovič naň zamieril a vtom medveď prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja ešte na dobrej pomoci.“


Ide ďalej a hľa letí nad ním káčer. Cárovič namieril luk, chcel ho už zastreliť, keď vtom káčer prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ešte na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním a pobral sa ďalej. Keď tu zrazu beží ušatý zajac. Cárovič opäť napol luk, namieril, ale zajac prehovoril ľudským hlasom:
„Nezabíjaj ma, Ivan - cárovič! Budem ti ja na dobrej pomoci.“
Zľutoval sa nad ním cárovič a šiel ďalej. Prišiel k sinému moru a na piesku uzrel ležať zdochýnajúcu šťuku.
„Ach Ivan - cárovič,“ riekla šťuka, „zľutuj sa nado mnou a vráť ma naspäť do mora.“ Hodil ju do mora a vybral sa pozdĺž pobrežia.



Šiel, šiel, až sa klbko prikotúľalo k malej chalúpke, ktorá stála na samom brehu na kuracích nôžkach a krútila sa dokola. Ivan - cárovič zvolal:
„Chalúpka, chalúpka! Zostaň stáť ako ťa postavili: ku mne predkom a k moru chrbtom.“
Nato sa chalúpka otočila. Cárovič vstúpil dnu a čo nevidí: na prípecku leňoší baba Jaga.
„Prečo si ku mne, dobrý junák zavítal?“
„Najskôr by si mala pocestného nachovať a napojiť, v kúpeli vypariť a až potom sa spytovať.“
A tak ho baba Jaga nachovala, napojila, v kúpeli vyparila a potom jej cárovič vyrozprával, že hľadá svoju ženu Vasilisu Premúdru.



„Áno, viem!“ povedala Baba Jaga, „teraz je u Koščeja Nesmrteľného. Ťažko ju vyslobodíš, neľahko sa s Koščejom porátať. No, poviem ti, kde je ukrytá Koščejova smrť. Jeho smrť je na hrote ihly, tá ihla je vo vajci, to vajce v kačici, tá kačica v zajacovi, ten zajac v truhlici a tá truhlica leží na vysokom dube a ten dub chráni Koščej ako oko v hlave.


Baba Jaga mu ukázala, kde rastie ten dub. Ivan - cárovič prišiel k nemu a nevedel, čo má robiť, ako sa dostať k truhlici. Skúšal dub rozkývať, ale ten sa ani len nepohol.
Zrazu z ničoho nič pribehol medveď, uchopil strom a vyvrátil ho aj z koreňmi, truhlica spadla a rozbila sa na márne kúsky. Z truhlice vyskočil zajac a v plnej rýchlosti sa pustil do behu.
A hľa za ním už beží druhý zajac, dohonil ho, schmatol a roztrhal ho na kúsky.
Vtom vyletela zo zajaca kačica a vzlietla vysoko – prevysoko. Vzápätí sa za ňou pustil káčer, keď ju udrel, tak z kačice vypadlo vajce priamo do siného mora. Ivan - cárovič pri toľkom nešťastí klesol na breh mora a horko zaplakal.
Vtom priplávala k brehu šťuka a v ústach drží vajce. Vzal od nej vajce a vybral sa ku Koščejovmu sídlu. Keď Koščej uvidel vajce v jeho rukách, tak sa zachvel od strachu a Ivan - cárovič si začal vajce prehadzovať z ruky do ruky. Ako ho prehadzoval, tak sa Koščej krútil, zmietal. No bez ohľadu nato ako Koščej sebou šklbal a metal na všetky strany, Ivan - cárovič vajce rozbil, vytiahol z neho ihlu, odlomil jej hrot a Koščej sa musel rozlúčiť zo životom.




 

otom Ivan - cárovič vošiel do Koščejovho paláca, vzal Vasilisu Premúdru a vrátil sa s ňou domov do svojho cárstva. Cár od radosti vystrojil hostinu pre celé cárstvo a potom žili spolu šťastne, až kým nepomreli.
lustrácie: Ivan Jakovlevič Bilibin










ODKAZY
http://www.abatar.czz
http://poviedky8.webnode.sk/poviedky/carovna-zabka
Viktor Michajlovič Vasnecov (1848-1926) http://bifrost.it/SLAVI/Museo/Vasnecov-2.html


Odkaz na môj web: http://seniorka.szm.comm

 
 

 

 

 

 

 
 
Moje
webové stránky 

Cezmín: http://cezmin.wz.cz
Cezmín: http://cezmin.wz.sk
Vianoce: http://vianocesk.wz.cz
Viktorian http://viktorian.wz.sk
 Svadba: http://svadbask.unas.cz
 Bylinky:
http://bylinky.czweb.org
Seniorka: http://seniorka.szm.com
Jáska noc: http://cbjanskanoc.ic.cz
Cintorín:
http://cemetery.zaridi.to
 Bábiky: http://svetbabik.czweb.org
Vianoce: http://vianocesk.szm.com
Slovania: http://slovania.czweb.org
 Pani Príroda: http://eufrosyne.wz.cz
 Veľká noc:
http://velkanoc.czweb.org
Veľká noc: http://velkanoc.czweb.org
Gloria Polo: http://gloriapolo.czweb.org
Moji psíkovia: http://mikinka.czweb.org
Milujem pani P... : http://eufrosyne.wz.cz
Cezmín ker a alias: http://cezmin.czweb.org
 Michal Krpelan: http://michalkrpelan.wz.cz
 Aishwarya Ray z Indie: http://aishwarya.wz.cz
 Horná Chlebany : http://hornechlebany.unas.cz
 Rádioamatéstvo  : http://cbrsk-chlebany.euweb.cz

 Múdra ako rádio: http://www.mudraakoradio.euweb.cz
CB Fan rádioklub Slovakia-CBRSK: http://cbrsk.euweb.cz
Webové stránky, ktoré som urobila iným zdarma
Pes Buldog english:
http://ruda-etuda.czweb.org
Ranní Sedmička: http://rannisedmicka.wz.cz
Olympionik: http://olympionikholub.wz.sk

Seniorka a deti: http://seniorka-deti.wz.cz
Senior Honza: http://senior-honza.wz.cz
Práva dieťaťa: http://dieta.czweb.org

Senior Baťo: http://dano17.wz.sk
Späť| Obnoviť | Dopredu